FestDobráMuzička s Calim na Rádiu Piešťany

Ľudia vás poznajú prevažne ako organizátora rôznych podujatí. Ako ste sa dostali k hudbe samotnej?

– Ako syn hudobníka som vnímal prvé tóny už odmalička. Rodičia ma dali na ZUŠ-ku. Chcel som chodiť na gitaru, ale  súdená mi bola flauta a neskôr klarinet. Stále ma, však lákala gitara, a keď ju sestra dostala k narodeninám, museli ju predo mnou zamykať do skrine. Naplno som si ju užil , keď som celé letá trávil so skautmi a vandroval po celom Slovensku, Čechách a neskôr aj Európe. Naučil som sa tam prvé gitarové trampské songy a stále viac sa v hraní na gitaru zdokonaľoval. Boli to aj časy zážitkov z prvých festivalov. Pamätám si ako som začiatkom deväťdesiatych rokov zažíval festival Zahrada v Strážnici. Boli to momenty, ktoré sa mi hlboko vryli do srdca a povedal som si, že raz spravím takýto festival, aby som to odovzdal a posunul ďalej.

Vaše „vandrovanie“ ale prerušilo odcestovanie do zahraničia, kde si nakoniec pobudol dosť dlho.

 Dovedna niečo vyše šesť rokov. V podstate som sa vybral do Británie dospieť. Prvé roky som ťažko prežíval odlúčenie od kamarátov, prírody, Slovenska, či celkovo hrávania pri ohníčkoch, alebo v kantíne, či iných podnikoch, kde sa formovala aj Banda Zlého Vojta, neskôr Váh River Band. Ale aj moja tvorba bola zrazu ovplyvnená tým, čo sa práve hralo na ostrovoch. Veľmi rád som však objavoval aj interpretov, ktorých som síce poznal po mene, ale známe mi boli len ortodoxne ošúchané hity. Konečne som mal na svoje prvé cédéčka a tak som začal budovať databázu diskov, kde medzi prvými boli Rod Stewart, Marvin Gaye, Barry Manilow, Everything But the Girl, George Benson, Dire Straits, či neskôr Jamiroquai, George Michael, Del Amitri, Counting Crows, Hootie & The Blowfish. Nezanevrel som však ani na staré dobré country a čestné miesto v mojej „discotéke“ dostal aj John Denver a ďalší. Databáza diskov sa po návrate na Slovensko rozrástla na nejakú dvojtisícovku, no a doma sa už budovala ďalej.

Po návrate na Slovensko vás bolo možné sledovať v rôznych médiách ako redaktora-novinára, neskôr publicistu. Vaša záľuba v hudbe teda smerovala do úzadia?

Nedá sa to tak povedať. Venoval som sa v žurnalistike prevažne kultúre a tak som sa často pohyboval i medzi samotnými interpretmi. Navyše som intenzívne fotil, takže slovenskú, či zahraničnú scénu som sledoval dá sa povedať priamo z kotla. Navyše som do roku 2005 pracoval aj v tíme festivalu Lodenica, kde som okrem marketingu pomáhal Ferkovi Grebečimu aj s dramaturgiou, takže som mal úzky kontakt opäť s kapelami, dokonca aj s tými, ktoré som ako dieťa obdivoval.

V roku 2006 ste začali robiť vlastný festival, vtedy ešte s názvom Country Fest, neskôr divákmi premenovaný na FestDobréBohunice. Vytvorili ste na vtedajšiu dobu najnavštevovanejší Folk&Country portál nielen na Slovensku. V roku 2008 ste vytvorili na Slovensku unikátne internetové Rádio.FolkCountry.sk Napriek tomu, že obľubujete hudbu rôznych žánrov, zdá sa, že ste zakotvil pevne práve vo Folk&Country.

Mám rád dobrú hudbu.  Napriek tomu, že ma ľudia spájajú práve so žánrami Folk&Country, paradoxne si oddýchnem pri dobrom džeze, ale mám veľmi rád aj funky, r&b, soul, dokonca aj rock či pop. My sme na Slovensku zvyknutí všetko škatuľkovať. Väčšina ľudí ani len netuší, že často to, čo počujú v rádiách, či vidia v televízii a nazývajú to pop, že je to vlastne blues, či folk, alebo country. Je to škoda, že ešte stále žijeme v zvláštnom komerčnom svete, kde nám rádia dookola púšťajú tie isté skladby a živia nás nevedomosťou. Dlho som si  myslel, že len v Čechách je silná komunita nadšencov folk & country  žánrov, ale zistil som, že aj na Slovensku sú to desaťtisíce, možno i viac. Veď si len zoberme, koľko ľudí chodí na festivaly. Dlho som si myslel, že tu ľudia poznajú len Nedvědov, Nohavicu a Čechomor. Som rád, že som sa aspoň trochu mýlil. Ale je škoda, že doposiaľ nebolo na Slovensku žiadne médium, ktoré by ukázalo aj niečo nové z týchto žánrov. Preto som rád, že som dostal tento priestor v Rádiu Piešťany. Budem sa snažiť ukázať, že tieto žánre sú nám oveľa bližšie a že do éteru na Slovensku patria.

Dôkazom toho, že ľudia majú radi túto hudbu je určite aj to, že pravidelné koncerty, ktoré organizujete, ale najmä FestDobréBohunice sa tešia veľkej obľube. Desaťtisíc ľudí na festivale, to je pekné číslo. Čo ich tam podľa vás láka?

Ja osobne sa ich snažím prilákať práve tým, že môžu u mňa na festivale zažiť niečo výnimočné. FestDobréBohunice je zážitkový festival a rád vytváram príjemné spomienky a zážitky, na ktoré sa nezabúda. Týmto chcem trošku vrátiť dlh mojim spomienkam a zážitkom, ktoré som vstrebal, keď som bol dieťa, či keď som dospieval a ďakujem za ne. Ľudia ma stretajú na festivale, neskrývam sa, počúvam ich, podávam si s nimi ruku.
Chcem byť dušou toho festivalu a chcem byť naň hrdý.  Stáva sa, že na nočnej scéne mám i ja slzy v očiach a tú iskru vidím často aj na očiach ľudí, ktorí to tam vnímajú podobne ako ja. A to je presne ten pocit, pre ktorý to robím. Aj keď len pre jednu pesničku, ktorú zahrá u mňa nejaký interpret a vykúzli ten pohľad, pocit u divákov.  Len pre to, keď mi niekto opät povie, že to bolo fakt „festdobré“. Toto sú tie chvíle, za ktoré mi stojí aj možno hundranie blízkych, prečo sa tak naháňam a stresujem pre niečo, z čoho nemáme v podstate ani koruny. Kopec ľudí v mojej blízkosti to stále nechápe. Ja si plním svoj dávny sen.Pre takéto podujatia sa ťažko získavajú partneri,  a pritom je táto komunita tak silná, že príde napríklad 10 000 ľudí na festival a to aj bez väčšej reklamy. A myslím, že práve toto by mohol byť impulz pre potencionálneho partnera. Sú to verní fanúšikovia, ktorí možno vyznávajú určité hodnoty, sú akoby viac ľudskejší, viac spätý s prírodou.

Na Rádiu Piešťany ste dostali priestor predstaviť tieto žánre širšej verejnosti. Nebojíte sa, že „ohníčkarskymi pesničkami“ odradíte poslucháčov?

Rádio Piešťany sledujem veľmi pozorne od jeho začiatkov a môžem povedať, že sa vyprofilovalo na naozaj kvalitné a počúvateľné rádio. Určite si dám veľký pozor, aby skladby, ktoré zaradím do vysielania neuškodili, ale skôr skvalitnili. Mám pred sebou ťažkú úlohu a to dokázať, že tieto žánre do éteru patria. Citlivo preto vyberám skladby, ktoré sú kvalitné ale prinesú určite novum, ktoré sa tu na Slovensku žiada. Samozrejme by som aj rád podporil interpretov, či skupiny, ktorí sú na dobrej ceste, alebo jednoducho nedostali šancu byť prezentovaní. Ale musím k tomu pristupovať naozaj citlivo a musia byť naozaj dobrí! Myslím, že ľudí viac prekvapím aj skladbami, ktoré možno poznajú, ale nemali vedomosť, že by sa dali priradiť k týmto, nazvime to „menšinovým akustickým žánrom“.
Veľmi si prajem, aby ľudia počúvali srdcom, to čo im namiešam. Aby to bolo  zážitkové a možno pre mnohých aj spomienkové. Budem sa snažiť, aby to bolo naozaj „festdobré“!