Náš archív: I. Michnová: Život s rakovinou

V obývačke manželov Ireny a Alojza Michnovcov z Piešťan sú dva veľké pracovné stoly. Pri jednom sedáva Irenka, pri druhom jej manžel. Ona je predsedníčkou ligy proti rakovine, on je jej pravá ruka. Pravá, pretože Irena má ľavú „lymfatickú“ – oslabenú po amputácii prsníka.

Práve sa rozprávajú o Dni narcisov. Bude už tento piatok. Ak by Irena Michnová neprežila bolesť, strach i úzkosť, ak by ju rakovina na pár mesiacov nezbavila úsmevu, určite by piešťanská Liga proti rakovine nestála na takých pevných základoch. Vedie ju totiž človek, čo dôverne pozná vetu: „Je mi ľúto, ale musím vám oznámiť, že vzorka, ktorú sme vám odobrali na histológiu, je pozitívna.“ Raz prežiť je lepšie, ako tisíckrát vidieť či počuť. Aj keď v tomto prípade je lepšie iba počuť…

Jabĺčko – zvonku zdravé, vnútri hnilé

„O tom, že mám rakovinu, mi povedala doktorka Eva Štipaniczová. Zrútil sa mi celý svet. Nevedela som nájsť východ z nemocnice. Bola som úplne dezorientovaná. Moja kamarátka vtedy robila v kuchyni diétnu sestru. Šla som za ňou a plakala a plakala. Nevedela som to slovo vysloviť. Bola som presvedčená, že to nemôže byť moja diagnóza. Veď ja som celý čas zdravo žila, športovala. Rakovina – z čoho?“ pustila sa do rozprávania Irena Michnová. „Z nemocnice som nešla domov, vrátila som sa do školy, kde som pracovala ako hospodárka, a ešte pol hodinu som s hlavou na stole plakala. Keď som sa trochu prebrala, zavolala som neteri, ale ani jej som to nevedela vypovedať. Keď to konečne zo mňa vyšlo von, neterka ma ubezpečila, že všetko bude dobré. Operovali ma v Trnave. Bolo to okolo Dušičiek, vonku fúkal severák, bola strašná zima. Vtedy ešte nič nefungovalo ako dnes. Pamätám si, ako pacientky z izby o mne hovorili: Aká pekná žena,“ spomína Irenka. A človeku sa v mysli vynorí reklama, ktorá pred pár rokmi bežala v televízii. Krásne, zvonku červené jabĺčko bolo vo vnútri hnilé…

Vyzdravela až doma a v práci

„Vzali mi prsník. Doktor ma potľapkal po pleci a povedal: Muselo to byť! Trápilo ma, že kým ostatné ženy prichádzali na operácie, po nich bez problémov chodili a odchádzali domov, ja som iba stále ležala ako lazar. Cítila som, že je so mnou zle. Netušila som, že medzitým si zavolali môjho manžela, ktorému oznámili, že do roka zomriem. Celý čas to dusil v sebe. Nevedela som to, čo on, ale cítila som, že je so mnou zle. V nemocnici som nemohla spávať. Hovorím primárovi: Ak ma ihneď neprepustíte, skončím v Pezinku. Dali mi tabletku na spanie – a nič. Bolo to strašné. Ubolená, unavená z nevyspania, vystresovaná z nemocnice, nedokázala som vydržať ani sama so sebou. Dcéra mi ušila župan z hrubej deky, naň som si dala slovenský kožuch a v nečase som sa prechádzala po dvore nemocnice. V izbe sa mi vydržať nedalo,“ spomína na najhoršie chvíle po operácii Irena Michnová.

Ako už býva zvykom, aj ju čakala po operácii chemoterapia a séria ožiarení. „To bola hrozná chemoterapia! Kľakla som si pred primárku a prosila som ju, aby mi ju už nedávala. Ale ona dupla nohou, že musím! Vtedy som jej povedala, že nech čakajú to najhoršie. Spať sa nedalo, jesť sa nedalo, vonku bol nečas. Naveľa, naveľa ma prepustili. Do nemocnice som dochádzala každodenne od švagrinej, ktorá ma prichýlila v jej byte v Trnave. Veľmi jej vďačím za ten čin. Vďaka nej som sa vrátila nazad do života. U nej som začala jesť, aj som sa vyspala. Začali sme chodiť do kina, do divadla. Absolvovala som dvadsať ožiarov, a keď som prišla domov, maminka sa ma pýtala, či mi navarí. No ja som už mala spravenú rajčinovú polievku a palacinky. Bolo to síce najľahšie a najrýchlejšie, ale bolo to moje varenie. Oprala som aj požehlila. Tá zmena prostredia mi veľmi pomohla. V nemocnici by som asi zahynula,“ dodala I. Michnová.

Podstúpila 40-dňovú hladovku

Aj ona, podobne ako veľa iných onkologických pacientov, by pre to, aby sa vyliečila, urobila čokoľvek. Vypila vytriol, zobala naklíčené zrno z misky pre sliepky. Čokoľvek. Vtedy mal rakovinu aj známy herec Jozef Adamovič. Ten tuším pil kozie mlieko. V tom čase sa na verejnosť dostali informácie o 40-dňovej diétnej protirakovinovej kúre. Mnoho onkologických pacientov sa vďaka tejto hladovke na čas zbavilo alebo úplne vyliečilo z rakoviny, no boli aj takí „šťavičkári“, ktorým kúra skrátila trápenie. „Nemala som čo stratiť, cítila som, že so sebou musím niečo urobiť, inak bude zle. A tak som si sama, bez dohľadu lekára naordinovala 40-dňovú kúru. Dodržiavala som ju na chlp – pila som zeleninové šťavy, čaj zo žihľavy, myšieho chvostíka a nechtíka.Vtedy som to mohla robiť, bola som ešte mladá a ako tak pri sile. Chodila som pritom aj do práce – byť aktívna bolo v čase hladovky veľmi dôležité.“

Všetko vždy so všetkým súvisí. A nič sa nedeje náhodou. Aj preto sa zrejme Irenka raz stretla s jednou z učiteliek, ktorá ju nahovorila a poslala do Školy zdravia, ktorá v tom čase začínala svoju existenciu v Senci. Tento rok bude mať dvadsiate výročie. V Senci sa učila všetky dôležité veci o stravovaní a zdravej výžive. Naučili ju pripravovať jedlá z obilnín, klíčkov, vločiek, pohánky, zeleniny, ovocia, strukovín. Teda všetko, čo Irena potrebovala, pretože bežnú stravu – rezne či paprikáš – by ste do nej nedostali ani heverom. „Vôbec mi nechutilo to, čo ostatným ľuďom. Preorientovala som sa na inú stravu a potom, keď sme s doktorkou Štipaniczovou založili Ligu proti rakovine, učila som tieto jedlá pripravovať aj naše členky. Mimochodom, aj to zakladanie ligy nebolo jednoduché. Spočiatku som si myslela: veď prečo nie? Posedíme, porozprávame, spíšeme zápisnicu a pôjdeme domov. Lenže sa ukázalo, že to je málo. Ak sme chceli prilákať ľudí, museli sme ísť na to aj cez atraktívnejšie činnosti. Zorganizovali sme cvičenie, plávanie, rekondičné pobyty, neskôr aj prednášky. A tak sa z malej organizácie stala silná liga, ktorá má v súčasnosti 450 členov. Chorých aj zdravých. Zdravých ľudí potrebujeme na to, aby sme mohli organizovať Dni narcisov či jabĺk, ale aj na pomoc pri aktivitách spojených s Týždňom boja proti rakovine. My chorí predsa len toľko nevládzeme, hoci aj tak sme osožní. Ja som napríklad všetky recepty, čo som sa naučila v škole zdravia, posunula ďalej.“

Všetci čerti s ňou šijú

Predsedníčka vymenovala za radom všetkých lídrov Ligy proti rakovine – doktorov Štipaniczovú, Popracovú aj Špánika. Posledného označila slovom zlatý človek. „Zomrel a dva mesiace sme ostali bez vedenia. Obehala som všetkých lekárov. Nikto nechcel robiť dobrovoľne. A potom mi doktorka Eva Siracká povedala, že by som to mohla vziať ja. Veď predsedom nemusí byť lekár. A tak som to vzala. Nechcem preháňať, ale toto ma ešte drží pri živote. Pokúšam sa ľudí presviedčať vlastným životom, že rakovina nemusí byť konečná štácia. Hovorím im o prevencii, aby si udržiavali životný štýl. Som síce človek ubolený, ale žijem! A to je dôležité. Všetci čerti so mnou šijú. Chcem rozdávať radosť, ľudí rozveseľovať. Na slzy je stále dosť času potom. Mám veľmi rada spoločnosť veselých ľudí, aj keď máme nejaké akcie či rekondičné pobyty, výlety, vždy sa snažím spestriť ich nejakým vtipným programom. Naposledy som do Tatier nabrala plný kufor hábov a robili sme si módnu prehliadku. Bolo to na popukanie.“

Konzumuje klíčky aj riasy

Na otázku, kedy sa Irenke zjavil prvý úsmev na tvári po tom, čo sa dozvedela, že sa stala onkologickou pacientkou, odpovedala: „Dlho som bola ubitá. Prvýkrát som sa začala usmievať, až keď som znovu nastúpila do práce. Doktorka bola na mňa prísna, ale vďaka tomu, že nepovolila, žijem aj dnes. Mám síce dosť nepríjemnú nezahojenú ranu, ale môj manžel mi ju denne veľmi starostlivo ošetruje. Mrzí ma, že už nemôžem plávať, lebo vo vode som šťastná – to bolo moje. Celý život som cvičila a ešte aj dnes si sem–tam precvičím boľavú chrbticu. Chcem poradiť ľuďom jedno. Aby ich choroba, ak ju dostanú, mala zmysel, mali by začať myslieť menej na seba a viac na druhých. Ak vládzu, nech skúsia pomôcť tým, ktorí ich pomoc prijmú. Človek sa musí zmieriť so situáciou, ktorá prišla. Viem, ťažko sa to prijíma. Ale život ide ďalej. Ja dnes pôsobím aj v generálnej rade ligy proti rakovine. A som spokojná. Keď mám ísť do Bratislavy, aj na jednej nohe tam doskáčem. Aktivita je dôležitá rovnako ako samotné lieky. Mňa aj môjho manžela drží dobrovoľná práca pre ligu pri živote. Čo na tom, že niektoré veci v domácnosti máme zanedbané? Na tom nezáleží. Denne sa v našej obývačke premelie kopec ľudí. To mi dáva energiu. Keď môžem voľačo vybaviť, tomu sa teším. Každý rok vybavíme cez ústredie celkom pekné peniaze z výťažkov zbierok Ligy proti rakovine aj pre piešťanskú nemocnicu, teda v konečnom dôsledku pre všetkých chorých ľudí. Som vďačná dobrým ľuďom, čo nás podporujú. A už teraz sa teším na 15. apríla, keď bude Deň narcisov. Ktovie, možno nejaké živé kvietky ostanú rozkvitnuté. Lebo narcisy tento rok kvitli akosi skoro.“

Na otázku, čo Irene Michnovej rakovina dala a čo jej vzala, odpovedá: „Vďaka tomu, že som sa vyliečila, prežila som ešte 24 rokov. To je jeden pekný život! Rakovina mi dala iný pohľad na svet aj na život. Som jej vďačná za to, že si vážim každý deň, ktorý som prežila. Vďaka nej som stretla ľudí, s ktorými by som sa asi inak nikdy nezoznámila. A naučila ma aj bojovať. Boli časy, keď som denne zjedla dvadsať Wobenzymov, len aby som žila. Teraz každý deň konzumujem sušené jačmenné klíčky aj morské riasy. Sestra mi na to hovorí: A či sa nepamätáš, ako naša mamička hovorievala: Choď odkosiť troška mladého jačmeňa pre husi, aby boli zdravé. Ostala mi síce lymfatická ruka, ale žijem. Nosím dlhé rukávy.“