Blog Petra Remiša: Bradatý slávik
V prvej triede ľudovej ma trápila len jediná vec: Kto bude Zlatým slávikom. Rozhodovalo sa medzi Matuškom a Gottom.
Pre Gottových fanúšikov bol Waldo príslušníkom početnej nepopulárnej menšiny z východného Slovenska. Pre druhý tábor bol božský Kája len úbohý elekromontér z ČKD, ktorý na pódiá Las Vegas zablúdil úplným nedopatrením.
V 66. bol slávikom Gott, v 67. Matuška. Všetci si obhrýzali nechty, kto vyhrá rok 1968. Lenže invázia vojsk Varšavskej zmluvy prerušila náš záujem o spevavé vtáctvo. Spomenuli sme si na nich až o dve dekády neskôr, keď naša kapela vydala prvú LP.
Boli sme ako na ihlách. Nevedeli sme sa dočkať svetovej slávy. A teraz si predstavte ten šok: Položili sme našu platňu na gramofón a namiesto „Cigána Domina“ sa ozvala Matuškova odrhovačka „Sbohem lásko“!
Niekde sa stala chyba. Chlapík, ktorý obsluhoval lis v Gramofónových závodoch, musel byť nafetovaný, alebo po opici. Na každej desiatej doske nebolo z druhej strany Slniečko. Bol tam Zlatý slávik z roku 1967.
Považovali sme to za zradu. Pľuvanec do tváre slovenskej avantgardy.
Pár desiatok tých platní mám doteraz v pivnici. Nedávno mi jeden fanúšik ponúkol 50 éčiek za jednu. Pustil som ju za desať.
Neviem, prečo mi odvtedy nevolal. Buď to nepočúval, alebo spievam ako ten bradatý slávik.
