Blog Petra Remiša: Nabúchané a husté
Kde bolo – tam bolo, bolo raz jedno malé kúpeľné mestečko a uprostred mestečka stál mliečny bar. V tých časoch bol Mliečák jedným z najtúlnejších miest v meste a keby niekto spravil štatistiku, tak aj na celej Zemi.
Dostali ste tam všetko: Vlašský šalát, ruské vajce, šunku v aspiku, krémeše, žlté pipky i jahodový kokteil. Suprové bryndzové halušky za päť korún. Večer sa do baru chodilo na kakao (čiže na rande), ráno po fláme na zakysanku.
Najlepšou pochúťkou bol však Roquefort. Pikantný syr s modrou plesňou, ktorý dozrieva v jaskyniach pod francúzskou dedinkou Roquefort-sur-Soulson.
Náš „rokford“ vyrábali síce v Hlohovci, ale nebol o nič horší. Všetci ho zbožňovali. Priemerný obyvateľ mesta ho ochutnal aspoň raz týždenne. Ak nechcel, aby mu ho nejaký závistlivý dedinár ukradol z taniera, nechal si dvadsať dekov zabaliť.
Niektorí rokfordofili dokonca vyštudovali mliekárenstvo, aby sa naučili, ako sa tá božská pochúťka vyrába. Aj ja som tú školu vychodil, hoci si z nej nič nepamätám. Teda okrem vety: „Vůňe olomouckých tvarůžků připomíná dva týdny neprané ponožky“.
Ale čas nezastavíš. Jedného dňa Mliečák zatvorili, rokford sa premenoval na Nivu a mladé „kakaá“ sa presunuli do mekáčov a stejk hauzov.
Sedia tam a čakajú na princa. Musí byť nabúchaný a hustý.
Môj dedko by povedal „premassuvaný“.
