Mementom navždy!
V histórii nášho národa nájdeme veľa míľnikov, ktorých datovanie sa končí osmičkou. Jedným z nich, ktorý poznačil osudy niekoľkotisíc ľudí, je aj Víťazný február 1948. Jeho výročie si pripomenieme už túto nedeľu.
Ak hovorím, že poznačil mnohé generácie rodín, nemožno sa čudovať tomu, že tí, ktorí na komunistickom prevrate „zarobili“, ho stále velebia. Naopak, tí, čo trpeli následnými represáliami, nikdy pekné slovo o ňom nepovedia.
Rovnako, ako sa Víťazný február po roku 1989 vytratil z povinných každoročných manifestácií, vytratil sa tiež z pamäti mladšej generácie. Ak však nechce dopadnúť ako ich dedovia či pradedovia, mala by si zapamätať to najdôležitejšie: každá totalita ukrajuje z demokracie toľko, koľko jej dovolíme, až napokon demokraciu zničí.
Víťazný február ‘48 bol svojím spôsobom špecifický rovnako ako November ‘89. Aj bez výstrelu sa jedným šmahom zmenili režimy. V oboch prípadoch zohrali hlavnú úlohu masy ľudí. Víťazný február však aj tak má na svojich rukách krv a na svedomí životy tisícok ľudí. Priniesol so sebou teror, výsledkom ktorého bolo zatváranie drobných podnikateľov, živnostníkov a hospodárov, internáciu kňazov a rádových sestier a v neposlednom rade aj politické procesy, aby sa zlo upevnilo pri moci.
Možno dnes nehrozí znárodňovanie či zatváranie duchovných, no i demokracia má svoje limity a v rámci svojej stability dokáže dať náhubok každému, kto si otvorí ústa. Aj za cenu politicky motivovaného procesu, keďže stačí, aby sa na niekoho ukázalo prstom. Rovnako podľahnúť davu zmobilizovaného peknými rečami je nebezpečné, pretože aj dobre myslená revolúcia zvyčajne svoje deti požerie. Ukrajovanie práv občana je totiž začiatok cesty k totalite a Február ‘48 to zreteľne ukázal.
