Lebo medveď!
Nemám rád slovné spojenie „nedá sa“. Hlavne vtedy, ak ma chce niekto odbiť, aby nemusel spraviť niečo navyše. A je jedno, v akej oblasti. Sám túto výhovorku nepoužívam a snažím sa splniť každú zverenú úlohu či pomôcť priateľom pri riešení problémov.
Našťastie, nie som na svete sám. Ale počas mojej novinárskej praxe som sa stretol mnohokrát s tým, že ľudia namiesto toho, aby niečo zmenili, radšej uprednostňujú ľahšiu cestu. Pomáhajú si predsudkami, že v danej veci nič nezmeníme, nezlepšíme, nevybojujeme. Pravda je však tá, že sa nám veľakrát ani nechce niečo meniť a skôr hľadáme dôvody prečo nie. A veľmi rýchlo sa s tým uspokojíme.
So snahou zmeniť zaužívané praktiky piešťanských hrobárov nás koncom minulého roka navštívila Danka Čamborová. Prišla po tom, čo neuspela so svojimi ponosami u vedúcej správy cintorínov, na radnici, medzi poslancami mesta. Podľa jej slov sa na ňu všade pozerali, ako keby padla z jahody. Pritom žiadala len jednu vec – nehádžte pri kopaní hrobov hlinu na susedné pomníky. Okrem možného poškodenia je to aj neúcta k pietnemu miestu.
Argumentmi kompetentných boli konštatovania, že tak sa to robí všade, že je to odjakživa obvyklý spôsob. Keď s touto absurditou neuspeli, začali strašiť peniazmi. Pohreby by sa vraj omnoho predražili, s čím by pozostalí zrejme nesúhlasili. Čo s tým má ale majiteľ zahádzaného pomníka?
Výsledok úsilia pani Čamborovej i našich novín sa dočítate na strane 11. Už vopred vám však prezradím, že sme s danou problematikou veľmi nepohli. Tentoraz sa obhajoba postupu kompetentných ukončila tradičným: LEBO MEDVEĎ!
Nevadí. Neodradilo nás to. Dôležité je, aby sa verejne hovorilo aj o takýchto veciach. Veď podľa slov pracovníkov pohrebníctiev sú ponosy občanov na takýto spôsob zaobchádzania s pomníkmi na každodennom poriadku. Možno spoločný tlak viacerých Piešťancov všetko zmení, keďže sa nedávno zmenilo aj vedenie cintorínskych služieb.
