Grahamovú múku mleli jediní na Slovensku
Prašník. Rázovitá obec v náručí Malých Karpát. Jej bohatá história sa dá vyrozprávať vo viacerých príbehoch. Ten náš, vianočný, síce priamo s týmito sviatkami nesúvisí, má však výsostné právo byť rozpovedaný. Je to príbeh o múke, bez ktorej by nebol chlieb, pečivo či sviatočné koláče.
Prašník. Okrem iného tiež mlynárska obec. Ako som sa dozvedel, voľakedy sa tu mlelo v sedemnástich vodných mlynoch postavených na brehoch Holešky a Podkylavky.
Postupne rokmi sa ich kolesá dokrútili, mlynice osireli, mlyny zanikli. Nik už ich nepotreboval. Až na jeden. Ten mal šťastie, bol privilegovaný. No i ten zmĺkol pred jedenástimi rokmi a stále čaká, že ešte raz bude mlieť tú najkvalitnejšiu múku.
Oprášená legenda
Pri študovaní starších vydaní novín som v roku 2000 natrafil na krátky článok z pera môjho niekdajšieho šéfa Milana Jurinu o mlyne na Prašníku, ktorý bol v tých časoch jediný, čo mlel grahamovú múku. „Keď vchádzate do Prašníka od Vrbového, po ľavej strane vás zaujme impozantná viacpodlažná tehlová budova. Monotónny, ale lahodný hukot strojov vám napovie, že máte pred sebou jediný a stále živý prašnícky mlyn. Jeho majiteľ a nestor mlynárov z celého okolia Svetozár Mocko nám porozprával o histórii mlyna a jeho osudoch,“ písal vtedy autor.
V krátkosti zhrnul jeho históriu a prenechal v texte aj miesto pre mlynára Svetozára Mocka. „Mletie sme po dlhej prestávke obnovili už v roku 1987. Bol nedostatok krupice, tak sme zásobovali niektoré obchody detskou krupicou. V súčasnosti náš mlyn na Prašníku vyrába ako jediný v regióne a možno aj na Slovensku grahamovú múku na diétny chlebík, na rožky a ďalšie hľadané grahamové výrobky. O našu múku zo zomletého celého kvalitného zrna je neustále veľký záujem. Niekedy ani nestačím vybaviť všetky objednávky. Momentálne mám päť veľmi solídnych odberateľov a dodávateľa prvotriednej pšenice – PD v Dolnom Lopašove.“
Na dosah, no ukrytý
Bol som zvedavý, čo sa s mlynom a s ľuďmi, s ktorými bol bytostne spojený, s odstupom času stalo. A tak, ako kedysi Milan Jurina, aj ja som jedno letné dopoludnie zaznamenával ďalšie osudy mlyna z podania Svetozára Mocka. Jeho syna.
Mechanizmus mlyna kedysi poháňala bystrá Podkylavka, dnes je vyschnutý rigol zarastený drevinami. Tie ukrývajú aj mlyn, inak by ho bolo pekne vidno už z hlavnej cesty. Stačilo však zbehnúť dolu briežkom…
Vodu neskôr vystriedala elektrina. No v časoch, keď sa krútilo vodné koleso, patril mlyn Svetozárovmu dedkovi Štefanovi. „Ten si založil živnosť mlynára v októbri 1924. Spolu s ním mlyn sprevádzkovali dedov brat Ivan a Samuel Holič z Piešťan. Ivan Mocko bol multifunkčný odborník – strojár, stavbár, zlievač. Kolové prevody a aj iné vybavenie mlyna si spravili sami. Dokonca si vedľa mlyna urobili stolársku dielňu, v ktorej zmajstrovali aj nábytok do domu,“ zaspomínal vnuk Svetozár.
„Dedo vravieval, že mlynárstvo je živorenie. Pomohli si vraj len cez vojnu. Vtedy sa platilo v hotovosti, aj Nemci, aj Rusi. Navyše, dochovali si popritom hydinu, takže mali čo jesť. No ani táto zlá prognóza neodradila môjho otca, aby sa o mlyn v reštitúcii zaujímal,“ poznamenal S. Mocko.
Ako dodal, kým mlyn v roku 1950 znárodnili, jeho dedo ho prerobil na elektrinu. Možno aj to ho zachránilo, lebo za socializmu všetky ostatné mlyny na Prašníku zanikli. Ostal len ich ako vojenská rezerva piešťanského Ružového mlyna.
„Otec napokon musel mlyn odkúpiť za cenu vynaložených investícií a v roku 1992 sa stal on a jeho sestra Jarmila spoločnými vlastníkmi. Rozbiehal ho však otec aj s pánom Praženkom z Piešťan. Na jeho krstné meno si už ale nespomínam.“
Fyzik mlynárom
Otec Svetozár Mocko založil firmu Mocko Svetozár a syn. Keďže ale nik z nich nebol vyučený mlynár, Svetozár mladší musel ísť do učenia. „To bola podmienka, aby sme v roku 1993 získali živnosť. A tak som musel nastúpiť v Nitre na učňovku, aby som získal výučný list. Ja, vyštudovaný jadrový fyzik. Nebol som však sám. Vo ‚večernej’ škole sme sa za mlynárov učili až štyri absolventi vysokých škôl,“ usmieva sa už teraz nad touto absurditou S. Mocko.
Popri vzdelávaní a mlynárčení chodieval riadne aj do práce do atómovej elektrárne. Obilie brali z Dolného Lopašova, grahamovú múku mleli pre trnavský Danipek, piešťanský Veľkopek a Helabo, pre Pečivárne Sereď, pekáreň Matejka v Starej Turej, pre Kubaláka vo Vrbovom, pre Tempex v Hlohovci a aj pre pekáreň Prítrský v Chtelnici. „Aj by som z Bohuníc odišiel, keby boli ostali odberatelia. Objednávok však už bolo pomenej. Takto som len občas spustil mlyn a na tri hodiny som mohol odísť do práce. Všetko klapalo ako hodinky,“ priblížil poslednú etapu života mlyna S. Mocko.
Po otcovej smrti v roku 2001 ešte štyri roky mlel pre Veľkopek a Matejku. Napokon to bolo už len 500 kilogramov múky pre Starú Turú a réžia bola väčšia ako zisk. Najviac nákladov tvorili platby za elektrinu. Aj preto už od 4. mája 2006 nemelú.
Technický skanzen
Ako však S. Mocko poznamenal, ešte by sa mlyn roztočiť mohol: „Stále funguje, len sa nepoužíva. Keby bol záujemca, tak melieme, zabezpečili by sme aj obilie. V mlyne je šesť párov valcových stolíc, všetky druhy múky by sa mohli mlieť. V lepších časoch sme za desať hodín z 90 metrákov pšenice namleli 30 metrákov grahamu, mesačne tri tony. Mlyn má však väčší výkon. Paradoxne, v roku 1935 mal dedo povolené mesačne zomlieť len 30 metrákov pšenice a 70 metrákov žita.“
Kým by sa tak stalo, musela by sa opraviť strecha a vyčistiť mlyn. To však pýta peniaze a nie každému zo spolumajiteľov rodinného dedičstva sa chce opätovne do mlyna investovať.
Aj preto sa Svetozár Mocko zaoberá myšlienkou, že by sa z posledného mlyna na Prašníku mohlo stať technické múzeum, ktoré by návštevníkom nielen ukázalo, ako sa kedysi mlela múka, ale by aj mohli ochutnať čerstvé pečivo či chlieb. Napríklad aj ten grahamový, z vychýrenej múky, ktorú na prelome tisícročí vychválili noviny.