Recepty života
Na Katarínu som idúc okolo kanála objavila fialky. Boli síce bledšie a menšie ako tie, čo prichádzajú na jar, no i tak som sa pokochala nežnou krásou.
Či voňali, neviem. Kľaknúť si k nim do mokrej trávy a oňuchávať ich ako náš pes sa mi nechcelo a trhať ich by bolo barbarstvo. Spomenula som si pri nich na bylinkárku Aničku Kopáčovú. O pár dní nato sme spolu sedeli pri stolíku s bylinkami, dívali sa na ľudí a užívali si atmosféru vianočných trhov, spevu, ale aj zabíjačky v Ostrove. Ani sme sa nemuseli rozprávať, len sme tak „čumeli do blba“ s hlavami v dlaniach. Presne tak, ako sa to nepatrí na verejnosti.
V tom okamihu nás ktosi odfotil. Tú fotku by som chcela. Lebo zachytávala viac než iba trhy a nás. Zachytávala genius loci. A práve vtedy som si spomenula, ako mi bylinkárka kedysi prezradila, načo je dobrá fialka: „Už naše babičky z nej robili bylinkový kúpeľ, keď sa na koži objavil ekzém. Do dvoch litrov vody dali tri polievkové lyžice dubovej kôry a po jednej lyžici kamiliek a fialky trojfarebnej. Spolu to asi pätnásť minút povarili, na rovnaký čas odstavili, a potom precedili do kúpeľa. Kúpeľ opakovali, kým ekzém nepominul.“
Len čo som sa vtedy vrátila, zaspieval mi môj mobil melódiu prichádzajúceho hovoru. Známa chcela vedieť, čo a ako to bolo, keď mi objavili nádor na pankrease. Či ešte môj operatér pracuje, či som bola hospitalizovaná hore na Klenovej alebo na Heydukovej. Jej známy má nález…
Bolo mi ľúto povedať, že môj chirurg Sepeši, ktorý sa tak veľmi podobal na herca Juraja Kukuru, sa stal obeťou rakoviny. Ale odporučila som jej anesteziológa, čo som mu podpisovala projekt, podľa ktorého si so mnou mohol pri operácii a po nej robiť výskumy.
Takto som sa dostala do skrípt medicíny ako anonymná 32-ročná pacientka s diagnózou C 25. Každých šesť hodín ma ako kozmonauta spúšťali dolu hlavou a merali prietoky. A hoci som jej príliš neporadila, nadiktovala som aspoň recept, aby jej známy mohol čosi zjesť bez bolestí, zvracania a hnačiek. „Večer si dá do pohára lyžičku koreňa puškvorca, zaleje studenou vodou a nechá macerovať. Ráno liečivú vodu scedí a po dúšku ju pije pred každým jedlom až do večera,“ povedala som jej. A odporučila, nech si kúpi ešte jeden nemenovaný liek, ušetrí si pankreas.
Túžila som jej povedať veľa vecí, ale nešlo to. Hlas mi v hrdle zlyhával. Vrátilo sa mi v mysli všetko, čo už mám dávno za sebou.
Vonku fúka vietor a do novín píšem aj vianočné príspevky. Na ihličnane, čo vidím cez okno, dorástli čerstvé vetvičky. Život nikdy nie je pri konci, kým vidíme rásť deti, fialky (nie odspodu) aj vetvičky. A môžeme ich zdobiť – hoci tvrdými medovníčkami. Tak nech vám to pekne odsýpa a zdobí!
