Svetový úspech piešťanskej karatistky

Piešťanský týždeň sa s mladou Piešťankou, ktorá sa tomuto športu venuje len tri a pol roka, pozhováral o jej dojmoch z vynikajúceho výsledku.
Nedávno si sa stala majsterkou sveta. Čo pre teba tento úspech znamená?
Ja som túto súťaž brala celkom inak ako ostatní účastníci. Brala som ju ako normálnu slovenskú súťaž, len s iným názvom. O mojom trénerovi sa to povedať nedalo. Prežíval to veľmi vážne, tak ako aj moji rodičia. Všetky súperky tiež neboli veľmi v pohode. Samé stresy a nervy. No o mne sa to povedať nedalo (smiech). Ja som si cvičila svoje a ostatných som príliš nevnímala. Vcelku som sa zabávala.

Hoci sa nevenuješ tomuto športu príliš dlho, dosiahla si už viacero úspechov. V čom spočíva to kúzlo, že sa ti takto darí?
Beriem to tak, že asi to mám trochu aj vrodené (smiech). Ale vrodené ako vrodené, na prvom mieste bol tvrdý tréning pod vedením môjho super trénera Michala Babiara, ktorý mne aj môjmu kamarátovi Šimonovi venoval svoj osobný čas aj pred samotnými majstrovstvami sveta, za čo mu patrí moja veľká vďaka.
U nás doma sme vcelku športová rodina. Mám troch bratov, úspešných športovcov, presnejšie hokejistov. Už odmala som ich, teda hlavne dvoch starších, sledovala pri cvičení. Vďaka tomu bol na mojom prvom tréningu tréner prekvapený z mojich klikov a pochválil mi ich.
Karate je šport zväčša pre chlapcov. Prečo si sa rozhodla práve preň a čím ti tak učaroval?
S týmto nápadom prišiel môj tatino. Povedal mi, že keďže som dievča, je dobré, aby som sa vedela sama brániť. Ja mám veľmi rada nové veci, a tak som do toho išla. Rodinní kamaráti chodili do klubu Seigokan a odporučili nám ho. Tak sme sa teda dohodli, že vyskúšam prvý tréning. Ak sa mi zapáči, budem tam chodiť. Mne sa to, ako môžete vidieť, páčilo, lebo ináč by som nebola až toto dosiahla.

Ako vnímajú tvoj úspech rodina, kamaráti, spolužiaci či učitelia? Sú naň pyšní?
Rodina je, samozrejme, na mňa hrdá, hlavne moji rodičia. Bratia to po minulom roku v Steyri brali ako samozrejmosť a verili mi, lebo práve tam som sa stala majsterkou Európy. Ale môžem povedať, že celá rodina vrátane všetkých okolo mňa boli a aj sú na mňa hrdí. Moji kamoši z klubu sú podľa mňa tiež radi, že sme niečo takéto aj s mojím kamarátom Šimonom Prievozníkom, držiteľom bronzovej medaily z Bukurešti, dokázali. Ako povedal tréner: „Keby nebolo nás všetkých v klube, nikdy by sme takéto niečo nedosiahli.“
Sme hlavne tím a tento aj minuloročný úspech je úspechom nás všetkých. Moji spolužiaci zo školy ani podľa mňa nevedeli, že na takúto súťaž idem. Snažila som sa o tom veľmi nehovoriť, no keď sa dozvedeli, čo som dokázala, gratulovali mi. Učitelia mi tiež gratulovali. Nemôžem povedať, že by z toho boli úplne „paf“ (smiech), ale boli radi, keď videli tu aj v iných novinách, čo som dokázala.

Byť majsterkou sveta v takomto mladom veku je aj určitým záväzkom k ďalšej tvrdej práci. Aké sú tvoje ciele?
Poviem vám pravdu, nad takýmito vecami som veľmi nepremýšľala, ale chcem s karate zatiaľ pokračovať, pretože ma baví. No niekedy som mala chuť s tým aj „praštiť“, v tomto mi však v dôležitých momentoch pomohla moja maminka, lebo to so mnou veľmi silne všetko prežíva. Moje úspechy sú vlastne aj jej úspechy.
Rada by som sa poďakovala všetkým, ktorí ma podporovali a verili mi: trénerovi, mojim rodičom, bratom, starým rodičom, celej mojej rodine a extra dedkovi Jozefovi, ktorý ma okrem maminky tiež často vozieva na tréningy, no a ,samozrejme, všetkým kamošom.