Pomýlené láskavosti
Ak sme niečo zanedbali dlhodobo, ťažko to napravíme za niekoľko dní. Týka sa to nielen dospelákov, ale tiež ich potomkov. V týchto dňoch finišuje celoročné úsilie školákov vstrebať do svojich hláv čo najväčšie množstvo vedomostí a zároveň ich výmena za čo najlepšie známky. Začal sa rituál uzatvárania známok, klasifikačných porád a rozdávaní vysvedčení.
Pred pár dňami vystavili odborníci vysvedčenia základným školám na celom Slovensku. Skúmali obsah vedomostí súčasných deviatakov z matematiky a slovenčiny, poprípade iného materinského jazyka. Testovanie či monitoring vyznelo rozpačito. Niekde boli výsledky lepšie, inde sa nemali veľmi čím pochváliť. Treba však vziať na zreteľ, že sú v prvom rade zrkadlom kvality našej spoločnosti a až potom jednotlivých škôl, pedagógov, rodičov a žiakov.
Žiaka som dal na posledné miesto zámerne, lebo rodič vychováva, učiteľ vzdeláva a spoločnosť vytvára podmienky pre jeho rast. Ak je však spoločnosťou i rodičmi povolanie učiteľa zaznávané, nemôžeme sa čudovať tomu, aký vzťah si k potrebe vzdelávania mladý človek zvolí. Azda najväčšiu radosť z toho majú len politici, ktorí sa vďaka obmedzenosti národa čo najdlhšie udržia pri korytách. Pre nich je dôležité mať dostatočnú a ľahko ovládateľnú masu robotníkov, a nie rozmýšľajúcich ľudí.
A preto sa ani veľmi nečudujem tohtoročným výsledkom testovania deviatakov, ktoré sú pre mnohých kompetentných alarmujúce. Ťažko sa mi ale porovnávajú s niečím, čo poznám, pretože za mojich školských čias nás nik netestoval. Učiteľov sme mali v láske a učili sme sa preto, že sme chceli niečo v živote dosiahnuť. Mám pocit, že dnes je to skôr o robení láskavosti rodičom či učiteľom. A zrejme v tom je pes zakopaný.
