Ja a Červená armáda
Svoje spomienky na oslobodenie Piešťan prináša Piešťanka srdcom aj dušou, Anita Kajlichová, vnučka inovátora Piešťan Antona Kajlicha a dcéra známeho umelca Aurela Kajlicha. Jej spomienky ako malého dievčatka nám pomáhajú pochopiť atmosféru týchto dní pred 80 rokmi.
Červená armáda sa tu (v Piešťanoch – pozn. red.) zastaví na ceste do finálneho boja o Berlín. Zastaví sa na odpočinok u nás, v domčeku u starých rodičov. Utiekli sme sem z Bratislavy, rodičia s tromi malými deťmi, po prvom spojeneckom bombardovaní továrne Štolverk (v ľudovom jazyku) neďaleko nášho domu.
Celá skupina vojakov príde k nám. Tu sa už sedem ľudí tlačí do dvoch izieb. Oni sa s nami veru tlačiť nebudú. Okupujú celý malý dom.
Starý tata už pred časom pribil drevené dosky na okná pivnice v prípade bombardovania. Tam to bolo pripravené pre nás – matrace, podušky, deky a ja už neviem čo. Tak sa pekne poberáme všetci do tmavej vlhkej pivnice, kde budeme tráviť naše noci počas pobytu vojakov Červenej armády u nás. Nepamätám sa, ako dlho vojaci zostávajú, avšak veľmi mi utkvie v pamäti toto výnimočné stretnutie.
Jeden za druhým vstupujú do domu po pár schodíkoch. Neviem, koľko ich je. Mne sa zdá, že veľa. Jeden vkráča i s koňom cez malú predsieň do haly. Nastrašilo ma to. Ale nie nadlho. Chovajú sa priateľsky. Ďalší vojak zbadá veľký luster nad stolom v hale. Snáď si myslí, že je to kolíska? Posadí ma naň a roztočí. Chvalabohu, že lampa vydrží.
Ubytovávajú sa. Mamička si všíma, že nejdú do našich skríň. Zatiaľ. Začínajú krájať ich chlieb. Vyzerá ako tvrdé čierne tehly. Varia si čaj. Sú to akoby hrubé vetvičky stromu. Dáme im mydlo. Oni si ho varia. Snáď ho len nechcú jesť? Pozývajú nás.
Vojaci sú rôzneho vzhľadu. Čím lepšie oblečenie – šarža, tým viac sa líši ich výzor. Ako i znak generačného alkoholizmu na niektorých obličajoch. Sú ale priateľskí a slušní napriek všetkému, čo sa o nich šíri. Asi máme šťastie.
Mamička ešte stále denno-denne vyučuje v Bratislave (hodina cesty autom). Už viac nič nefunguje. Žiadne spojenia, autobusy, vlaky… Každý deň odchádza nejakým ruským nákladným autom s vojakmi do Bratislavy. Je to neuveriteľné, ešte dnes žasnem nad nesmiernymi paradoxmi. Ale tak to je.
Tieto absurdné situácie sú každodenné. Aký je v tomto risk pre krásnu mladú ženu? Neviem… Ale nemá jeden jediný konflikt, najmenšiu nepríjemnosť. Zdá sa, že človečenstvo ešte niekde zotrváva v takzvanej ľudskosti. A zasa táto viera mizne po iných neľudskostiach vo vojne a zanedlho v strašnej poslednej bitke o Berlín.
Kapitán, zrejme je to kapitán, nájde niekde moju peknú kaučukovú panenku. Nemôže sa od nej odlúčiť. Zrejme myslí na svoje dieťatko doma. Či ho ešte uvidí?
Uvažujeme.
Boj o Berlín sa odohrá od 16 apríla do 2 mája. Za túto dobu zahynie 81 116 vojakov z Červenej armády, z pôvodného počtu z dva a pol milióna.
Počas bojov príde o život 456 080 nemeckých vojakov z pôvodného počtu 766 750 a 10 400 poľských vojakov z pôvodného počtu 150 000. Poľská armáda bojuje spoločne po boku tej Červenej.
Tieto strašné skutočnosti v megalomanskom rozmere by nám mali mnohé povedať. Avšak načúvame im? Dnes po skoro storočí sa história opakuje šokujúco v inej forme. Hrôzy dlhodobej vojenskej ruskej agresie na Ukrajinu sa nedajú opísať.
Počet obetí sa neodvažujem udať.
Anita Kajlichová
