Milujem žartíky
Petrík pribehne do kuchyne: „Mamííí, na chodbe je nejaký cudzí pán, objíma a pusinkuje sa s našou susedkou!“ „Čože?“ hovorí matka a uteká k dverám. „To musím vidieť!“ „Prvý apríl! Ten cudzí pán je náš tatinko.“
Aj vy patríte k tým, ktorí v jednom dni v roku, čiže prvého apríla, sledujete informácie v médiách s podozrením? Spomínam na časy, keď sme s kolegami vymýšľali všakovaké huncútstva. Odpílili sme barlolámača a bronzovú sochu predali do zberného dvora, istú spoločnosť, ktorej končili daňové prázdniny a vo veľkom prepúšťala, sme premenovali na „Aven!“ a znovu ju oživili. Na Vajanského ulicu pod strom sme umiestnili medvediu rodinku, pretože práve v tom roku bolo vídať v našom okolí túlajúceho sa medveďa.
Za starých čias sme vymysleli nadrozmernú sochu Martiny Moravcovej, ktorá skáče šípku z Červenej veže do Váhu. Martina vtedy vyhrávala jednu svetovú súťaž za druhou. Všetko nám to naši čitatelia zrátali. 🙂
Aj v obci Modrovka, odkiaľ pochádzala moja mamička, sme sa vedeli z frkov šúľať. Každý tam niečo vymýšľal a doberal si sused suseda. V dobrom, samozrejme.
Za stolom v kuchyni u krstného tatička mastili dospeláci karty. O peniaze! Haha, ak sa desaťhalierniky dali nazvať peniazmi. My deti sme sa strčili pod stôl, z ktorého sme si urobili bunker, a ak nejaký drobák spadol na linoleum, rýchlo sme si ho uchmatli a schovali do vačku. Nazbieralo sa aj na žuvačku alebo pelendrek. Bóóóže, aké obrovské bubliny sa dali robiť z Pedra! Boli ako jablká, čo dnes predávajú v Plantexe. Ale vtedy – bolo inak. Jabĺčka boli menšie, chutili sladšie ako med a voňali ako med s citrónom. Skúste si dnes ovoňať jabĺčko z hypermarketu! Koľkokrát je striekané?
A aj keď tie naše dávne jabĺčka boli červivé, obhrýzli sme ich až k ohlodku, pardon ohryzku, a červíka s jeho domčekom a cestičkou vynechali. Alebo sme sa stavili, že kto zje aj červíka, tomu dáme náš desaťhaliernikový úlovok spod kuchynského kartárskeho stola. Čo vám poviem, za päťdesiat halierov som aj červíka zjedla! A bolo na zmrzku.
Vrátim sa k prvému aprílu. Na onkológii sme si s kamoškou rozprávali tento vtip: Pacientka s hrôzou v očiach hovorí sestričke: „Už si ide po mňa zubatá, videla som ju…“ „Nebojte sa, upokojuje ju sestrička, „to je len prvý apríl, pán primár chodí po oddelení s kosou.“
Ako sme sa len smiali a ako veľmi báli! Už je to čochvíľa rovných tridsať rokov. Preto milujem apríl. A žartíky! Pomáhajú prežiť aj tie najťažšie chvíle.
