Len niečo nezabudnúť…
Ako to máte vy? Ja som veľmi zábudlivý človek. Čo si nenapíšem, to neexistuje. Od detstva si pamätám na výčitky rodičov, ako som len mohla na to a to zabudnúť… Nerobím to naschvál, môj mozog to jednoducho nezobrazí a ja nemám šancu si spomenúť, že to vôbec existuje.
Dnes to riešim kalendárom v telefóne. Čo si tam však nepoznačím, to neexistuje. Lekár? Nie je v telefóne, neexistuje. Termín v salóne? Neexistuje. Jeden rok som takmer zabudla podať daňové priznanie. Tri dni pred termínom sa ma na to rodičia náhodou spýtali a panika bola na svete.
Teraz už viem, že to nie je moja chyba ani nič nezvyčajné. Niektorí ľudia jednoducho oveľa ľahšie zabúdajú, ich mozog funguje na iných vlnách. Ťažko sa tak však žije najmä dieťaťu, ktoré chodí do školy a stále niečo zabúda, a pritom to nie je jeho chyba. Všetci ho karhajú, nosí domov poznámky a nechápe, ako to má zmeniť. Aj tým som si prešla. Aj nepochopením, či už v práci, alebo vo vzťahoch.
Nie každý sme totiž rovnakí a rovnako fungujeme. Tí „ostatní“ zabúdajú na to, že nie každý rozmýšľa, vníma a cíti ako väčšina. Hovorí sa nám aj neurodivergentní. V praxi to znamená, že náš mozog funguje úplne iným spôsobom než ostatným ľuďom. Väčšinou sme inteligentnejší, máme obrovskú predstavivosť a kreativitu, čítame stohy kníh, rátame z hlavy zložité počty alebo dokážeme neuveriteľné veci na poli vedy, v školstve alebo len tak v živote. Teda, pokiaľ našu kreativitu nezabije systém v škole či v práci, ktorý každého posudzuje rovnako.
Som rada, že v dnešnej dobe sa veľa hovorí o neurodivergentnosti a dostáva sa viac do povedomia ľudí. Stále nám však chýba nielen všeobecná inteligencia, ale aj obrovská miera tolerancie. Či už v zdravotníctve, školstve, na úradoch, alebo v normálnej práci.
Sebeckosť jednotlivcov nášho národa je priam neuveriteľná. Vždy ma udivuje, akí sú napríklad Švajčiari odlišní. Ako auto zastaví, ešte sa ani neobjavím na priechode. Na diaľnici vodiči dopredu myslia na to, že sa budem chcieť preradiť, a pustia ma, aj keď nemusia. Tu by ma najradšej sprešovali, keby im to prešlo. Ako susedia pred domom radšej zaparkujú obďaleč, lebo vedia, že slobodná mamička s dieťaťom nosí dieťa aj nákupy sama do domu. U nás si autičkár s dovezenými tátošmi zo zahraničia na predaj bez problémov zaberie polovicu ulice…
Nezabúdajme. Nielen na seba, ale na iných, na toleranciu nielen v správaní, ale aj v činoch. Keď totiž my budeme myslieť na iných, iní budú zase myslieť na nás. Aj keď nie hneď, ale postupne im to dôjde. Zmena spoločnosti sa začína u každého z nás – v hlave.
