Nepreháňajte to!
Ešte stále je tu zima. V nedeľu ráno som išla po Bratislavskej, teplomer v aute ukazoval mínus päť. A keď som zašla za Piešťany, bolo už mínus sedem. Bŕŕŕ. Je február a večer je riadna tma. Nezostáva nič iné, len cvaknúť vypínačom a posvietiť na domácnosť. Svetlo majú rady aj sliepky, i preto im chovatelia inštalujú do kurínov žiarovky. Aby niesli viac vajec. Funguje to. Istý piešťanský gazda ma uistil, že odkedy svieti, sliepky znášajú ako divé.
A hoci svetlo mám rada rovnako ako sliepky, viac milujem to prirodzené – slnečné. Slniečko sa oprie do okien a ja zistím, aké lízance na nich mám. Čmuhy sú i na kredenci, na parapete, dlaždiciach. Mapy sú tiež na podlahe. Tam sú aj chumáčiky prachu, ba i chlpy zo psa. Pustím sa do upratovania.
Leštím, umývam, drhnem, behám s čistiacimi prostriedkami, hubkou, handrou, utierkou i drátenkou – vdychujem Savo aj iné „vône“ a káva, ktorú som si asi pred hodinou uvarila, je už studená. Prestala voňať. Cítim iba Pulirapid a Domestos. To mi neprekáža. Vypijem kávu studenú. „Budem krajšia,“ vravím si.
No povedzte, môže byť žena krajšia, než keď upratuje, varí, perie, vysáva, zametá, zmetá, žehlí, sprchuje, triedi, skladá, vyhadzuje, umýva, zmýva a leští? Nemôže. Vtedy – v plnom nasadení, s energiou, čo sa rovná perpetuu mobile, bez toho, že by jedla, pila, dýchala – je najdokonalejšou bytosťou tohto sveta. Najkrajšou a najšikovnejšou v celom vesmíre.
A tak sa cítim aj ja. Ako najpotrebnejšia bytosť modrej planéty. Keď potom zapnem rúru, ktorú som predtým vyčistila Pulirapidom, kurča i koláče, ktoré v nej upečiem, majú rovnakú chuť i vôňu. Len tvarovo sú rôzne. To nevadí. Dobrý úmysel aj skutok tu bol.
No a keď sa ešte pustím do prepchávania sifónu a nasypem do výlevky drobné biele granulky a zalejem ich vriacou vodou, nastane prudká reakcia, výbuch, para a smrad. Bublanie v potrubí mi znie krajšie ako Čajkovského b mol.
Večer som tiež na mol. Nie z alkoholu, lež z tej všetkej krásy a adrenalínu z luxovania. Mám dobrý pocit. Ale!
Vonku je tma. Čo robiť, keď je rýchlejšia ako ja? Som doma. Mám zažaté svetlo, všetko je čisté, ale vonku som v ten deň ešte nebola. Mám kyslíkový deficit, akože sa volám Dusíková. Obliekam sa, zhasínam a zamykám.
Vychádzam na ulicu. Zhltla ma tma. Bože, ako je tu dobre, konečne dýcham čerstvý vzduch. Už-už som si myslela, že sa z tej domácej chémie aj ja rozpustím. Odpadnem. Udusím sa. A tma bude navždy. Niečo pri uchu mi vyzváňa. Žeby budík? Zobudím sa. Je tma. Je ráno, mala by som vstávať. Precitám. Uf, to bol strašný sen!
