Ako spomaliť čas
Mám rada chvíle s vlastnými myšlienkami. Niekto by sa nudil, ja nie. Mám čas. V hlave mi bzučí najskôr jedna muška, pridá sa ďalšia a nakoniec bzučí celý roj. Toto zažívam vo chvíľach, keď ležím, sedím, nehýbem sa, lebo sa liečim z virózy.
Pijem bylinkové čaje, žujem med s cesnakom a kurkumou, soplím a míňam tony hygienických vreckoviek. Už som ich zamenila za kuchynské utierky. Po čaji nasleduje slivovica, na druhý deň varené víno so škoricou a klinčekmi a na tretí varené pivo s vajcom a medom. Je odporné, ale uľavuje sa mi. Hlieny už nie sú priehľadné ani biele. Majú farbu, akú som ešte nikdy v živote nevidela – z nosa vyfukujem kanáričiu žltú. Fuj!
Ale o tom som nechcela hovoriť. Chcem písať o ľudskom čase. Múdry Seneca v Listoch písaných stoikom uviedol, že ľuďom nepatrí nič okrem času. V detstve som čakávala u babky, sediac na bráne, mamičku, ktorá ma po ceste z Tesly brávala aj so súrodencami domov. Spievala som si pesničky, recitovala básničky, nebolo im konca-kraja. Čas sa vliekol. Konečne prišla!
S pribúdajúcimi rokmi sa môj čas rozcválal a skrátil. Bolo ráno, rýchle vstať, zapnúť práčku, pobudiť deti, nachystať raňajky, desiatu, vystrojiť ich do školy, zaviesť do škôlky, a keď nám do rodiny pribudlo prvé auto, zoškriabať zo skla námrazu, zapnúť motor a troška ho vyhriať. A potom – poďme ho!
Kolotoč sa začína. Redakcia, reportáže, písanie, zhrávanie, editovanie, fotenie, výber najlepších snímok, točenie videí. Bože, ako sa mi len prsty triasli od únavy, kým som si ich posilňovaním a upokojovaním mysle trošku vycvičila. Neviem, či sa mi to podarilo – tie prsty vedia najsilnejšie len ťukať do klávesnice. Minerálku neotvoria.
Pribúdaním rokov sa vnímanie času celkom zmenilo. Letel, kam uletel? Teraz, v čase choroby, ho mám zasa dostatok. Je mi ľahšie – aj keď nie na tele, na duši určite. A tak som sa pustila do čítania.
Dozvedám sa, prečo s pribúdajúcimi rokmi čas letí rýchlejšie. Je totiž relatívny. „Rozdiel medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou je iba ilúzia, akokoľvek je trvalá,“ napísal Einstein. V mladosti je náš život nabitý novými zážitkami. S pribúdajúcim vekom sme to, čo prichádza, už zažili. Čím dlhšie žijeme, tým je zážitkov menej. Preto sa nám zdá, že doba strávená v mladosti trvala dlhšie, lebo pamäťové bunky mozgu z tohto obdobia sú v porovnaní s tými z neskorších rokov veľmi plné.
Podľa neurológa Stránského „ak chcete spomaliť čas, udržujte seba aj svoj mozog aktívny vďaka novým zážitkom, nápadom, objavovaniu. Zostavte si zoznam prianí a začnite na ňom pracovať.“ A tak som sa rozhodla spomaliť čas. Na začiatok som si uvarila kávu. Tureckú. Cítim sa, akoby som ju pila po prvýkrát. Som zase mladá, rýchlejšie po nej bežím na záchod!
