Proruský motorkársky gang utrpel v Piešťanoch kontumačný debakel

Pred ohlasovaným príchodom motorkárov sa totiž na námestí zišli zhruba dve desiatky angažovaných obyvateľov kúpeľného mesta a i za pomoci plagátov a transparentov dali jasne najavo, čo si o myslia o ruskej hybridnej vojne, ktorú spolky ako je Brat za Brata po Slovensku iniciatívne šíria.

V danom čase sa síce na námestí motali i dvaja či traja podivíni, ktorí si asi dve desiatky zhromaždených Piešťancov zo všetkých strán obzerali a fotili do mobilov, no samotní proruskí motorkári prísť osobne si nakoniec netrúfli.

Brat za Brata veľkohubo ohlasuje na sociálnych sieťach takzvané mierové pochody po celom Slovensku.

Športovým žargónom sa situácia dá zhodnotiť, že proruský motorkársky gang utrpel hanebný kontumačný debakel. Piešťany by sa tak mohli stať aj pre ostatné mesta vzorom, ako sa treba zachovať k ľuďom z košiara obdobných provokatérskych zoskupení.

Za doslova drzosť pomätencov velebiacich Rusko, ktoré sa slovami Putina cíti byť nástupníkom Sovietskeho zväzu, je i miesto, ktoré si pre túto ich proruskú provokáciu zvolili. Na Námestí slobody sa totiž pred viac ako tromi desaťročiami stretávali sympatizanti novembrovej revolúcie, pripínali si na kabáty trikolóry, spievali piesne Ivana Hoffmana, vyťahovali komunistami zakázané pesničky Karla Kryla. Kubišovej Modlitba pre Martu, ktorá námestím znela, sa stala symbolom národného odporu aj proti dvadsaťročnej okupácii Československa vojskami Sovietskeho zväzu.

Pred ohlasovaným príchodom motorkárov sa na námestí zišla skupinka angažovaných obyvateľov kúpeľného mesta a dala jasne najavo, čo si o myslí o ruskej hybridnej vojne.

Proruské propagandistické spolky ako Brat za Brata šíria aj ďalšiu lož. Vraj sa niekto snaží prekrútiť históriu a prerobiť fakt, že nás spod zlovôle nacistického Nemecka a jemu oddaného slovenského fašistického režimu neoslobodila najmä Červená armáda. Preto oni sú vraj tí, ktorí bránia pravdu.

Samozrejme, je to hlúposť a nik z relevantných historikov nikdy nič také netvrdil. Nikdy nič podobné netvrdili ani pamätníci, ktorí, bohužiaľ, už vymierajú. Preto mi nenapadá nič lepšie, ako vyvrátiť lži proruských pomätencov priamym svedectvom.

Použijem na to rozprávanie môjho starého otca, ktorý bol aktívnym a ozbrojeným účastníkom Slovenského národného povstania ako povstalecký vojak, následne po potlačení Povstania bol partizánom v Jegorovovej brigáde a po vstupe Československého armádneho zboru na naše územie sa stal československým vojakom a priamo sa zúčastnil jedného z najkrvavejších oslobodzovacích bojov na našom území – bitky o Liptovský Mikuláš. Ako priamy účastník bojov nikdy vo svojich spomienkach nespochybňoval obrovský význam Červenej armády pri oslobodzovaní našej krajiny spod útlaku slovenských klérofašistov a ich spojencov hitlerovských okupantov.

Rokom 1945 sa však jeho historická skúsenosť s Červenou armádou, bohužiaľ, nekončí. Prišiel rok 1968, vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a následná okupácia našej krajiny Červenou armádou. Zvláštnou zhodou okolností sa v okupačnej armáde ocitol aj jeden z jeho bojových kamarátov z Povstania s vojenskou hodnosťou staršina. Môj starý otec ho oslovoval Igor Ivanovič. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia k nám často chodil na návštevu z neďalekej ruskej vojenskej základne na Sliači.

A ako niekdajší bojoví druhovia na staré časy spomínali a popritom aj čosi popíjali. Dodnes mám takmer živo v ušiach slová môjho starého otca, ktoré kamarátovi červenoarmejcovi pri fľaši vodky často adresoval: „Vieš, Igor Ivanovič, keď sme proti okupantovi spoločne bojovali, boli ste naši bratia v krvi, naši hrdinovia a osloboditelia. Teraz, keď ste tu znovu, tak ste sem prišli ako okupanti rovnako ako tí fašisti, proti ktorým sme spolu bojovali.“

Pri týchto diskusiách otvorených srdci spolubojovníkov, ktoré vždy prichádzali s otvorením vodky, moja stará mama rýchlo zatvárala všetky dvere a okná na dome. Aby tých dvoch, nedajbože, niekto nepočul a nešiel ich udať, lebo za takéto reči by zaručene obaja v tých časoch skončili minimálne v base.

Dnes je Slovensko súčasťou slobodného sveta s politickým zriadením, ktoré sa označuje ako liberálna demokracia. Moja stará mama by už zo strachom v očiach nemusela okná a dvere zatvárať pri diskusii dvoch frontových kamarátov. Rozsah toho, čo môžu u nás ľudia slobodne hlásať, je oproti dobám socializmu a pomerom súčasného režimu v Rusku neporovnateľne rozsiahlejší.

Ale liberálna demokracia zrejme nie je až tak úplne dokonalým modelom spolužitia ľudského spoločenstva. Produkuje aj chyby. Názorným príkladom sú aj geopolitickí domotanci z gangu matorkárov Brat za Brata a im podobní, ktorí velebia Rusko i napriek tomu, že vojensky napadlo Ukrajinu úplne rovnako ako v roku 1968 vpadli a následne okupovali Československo.

Aj na príklade z Piešťan je však jasne vidieť, že stačí, ak sa zhromaždia aj necelé dve desiatky zorientovaných ľudí s prodemokratickým cítením, a gang proruských motorkárov sa k nim bojí čo i len priblížiť.