Cez Piešťany premáva nový vláčik poschoďáčik – mal sa volať Rudo
Na železničnú stanicu v Piešťanoch dofrčal v polovici februára okolo ôsmej ráno nový vláčik poschoďáčik. Nebol to ten staručký, ktorý cez naše mesto jazdil v sedemdesiatych rokoch minulého storočia okolo štvrť na sedem večer, keď začínala teta Viera Bálintová rozprávať deťom v rozhlase rozprávku na dobrú noc, ale moderný, rýchly, vysoko komfortný, do ktorého sa usadí aj šesťsto pasažierov. Ľudia sa z neho tešili, len zopár očí zvlhlo… Vlak sa mal volať Rudo – podľa Piešťanca Rudolfa Kvetána, ktorý sa ako regionálny obchodný riaditeľ spoločnosti Stadler zaslúžil o jeho existenciu na milovanom Slovensku. Rudo sa však tohto slávnostného okamihu nedožil.
O osudových okamihoch, ale aj radostiach svojho syna i jeho milovaných dcér Dominiky a Viktórie, manželky Zity či sestry Heleny, pre ktorých bol Rudo žiarivým svetielkom plným radosti, kvality charakterových vlastností, životného optimizmu a lásky k Slovensku, nám s bolesťou v srdci porozprávala jeho matka Marta Kvetánová, niekdajšia fyzikárka na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Piešťanoch: „Rudo sa narodil v roku 1965. V Piešťanoch absolvoval gymnázium, chodil do triedy profesorky Oslancovej. Bol športovec, miloval hory. Počas vysokoškolských bratislavských štúdií na elektrofakulte vyštudoval silnoprúd. Začal pracovať ako energetik v hlavnom meste, a keď jeho firma odchádzala zo Slovenska, ponúkli mu prácu vo Švajčiarsku. Bol šikovný, hneď sa dostal do manažmentu súkromnej spoločnosti Stadler na výrobu vlakových súprav. Pracoval tam dvadsať rokov. Do Švajčiarska si doviedol svoju rodinu, manželku, dve dcérky, získali občianstvo a dievčatá tam vychodili školy. Ale Ruda to ťahalo na Slovensko, pretože miloval tunajšie hory. Na Záhorí si zadovážil chalupu, kde po vzore Švajčiarov, ktorí sú hrdí na svoj pôvod, si priečelie chalupy vyzdobil slovenským znakom. S celou rodinou chodieval domov, bol naozaj hrdým Slovákom!“
Rudolf Kvetán, regionálny obchodný riaditeľ spoločnosti Stadler (vľavo), podpísal zmluvu na dodávku štyroch poschodových jednotiek Stadler KISS pre Slovensko.
Rudolf Kvetán bol na svoje rodisko pyšný, aj preto sa celé roky snažil o pozdvihnutie kultúry i modernizácie železničnej dopravy, veď práve v tomto odbore mohol ako Slovák svojej krajine pomôcť najviac. Avšak nedarilo sa mu. Raz neboli na vlakové súpravy peniaze, inokedy vôľa.
„Konečne sa mu to po desiatkach rokov, keď už vlakové súpravy zo Stadleru mali aj naši susedia v Česku, v Poľsku, ale i India či Nórsko (v týchto krajinách spĺňali špeciálne požiadavky jazdy v krutých zimách či v piesočných dunách), podarilo presadiť aj na Slovensku. Paradoxne – bolo to počas pandémie covidu. Spolu so svojím kolegom podpísali s rezortným ministrom dopravy a železničnou spoločnosťou zmluvu na dodávku elektrických jednotiek typu KISS. Vlak, ktorý mal prechádzať cez Piešťany, sa mal volať Rudo – na počesť môjho syna. Ako prvú spúšťali zubačku zo Štrby na Štrbské Pleso, kde bola požiadavka, aby súprava jazdila po koľajniciach na rovine i do kopca. Rudo sa z jej spustenia veľmi tešil. Bol február 2022 a v apríli zomrel,“ opäť sa zarosili oči jeho matky.
Rudolf Kvetán bol národovec, pred odchodom do Švajčiarska zašiel s dcérami Dominikou a Viktóriou a manželkou Zitou na Štefánikovu mohylu na Bradle.
Smrť Rudolfa Kvetána bola nečakaná, náhla. „Išiel do práce a pri nešťastnom páde a údere do hlavy skonal. Bolo to strašné pre celú rodinu, rok som nevládala vyjsť z bytu. Utiekala som sa do smútku a samoty. Na jeho pohreb prišlo hádam aj tristo ľudí, hlava na hlave. Držali ma pod pazuchou, v obradnej sieni sa za našu rodinu s Rudkom rozlúčili jeho dve dcéry. Keď jedna nevládala rozprávať, pokračovala druhá… Prežili sme to. Ale na Rudov vlak sa na piešťanskú stanicu nevládzem ísť pozrieť. Viete, jeho život bola rodina i práca. Bol nám oporou. Mal veľa priateľov a všetkým nám veľmi chýba. On miloval nás, my jeho. Týmito riadkami mu chcem vzdať úctu a poďakovať za jeho múdrosť, húževnatosť, pracovitosť a veľkú lásku – k nám, svojej rodine i k domovine. Rudko, odpočívaj v pokoji, máme ťa nesmierne radi!“ dodala Marta Kvetánová.
Syn s matkou Martou Kvetánovou pri vianočnom stromčeku.
Ako sme už uviedli, cez Piešťany od Bratislavy až po Trenčín premáva na trati nový luxusný vláčik poschoďáčik. Nesie meno KISS – čiže Bozk. Je taký rýchly ako bozk na líce. Ako život Ruda Kvetána. Nie je to však jediný takýto vlak. V polovici februára Železničná spoločnosť Slovensko vypravila tri zo štyroch moderných dvojposchodových vlakových súprav typu KISS od spoločnosti Stadler. Vraj ich kompletizovali v Poľsku, kde má Stadler svoje zastúpenie. Všetky tri vlakové súpravy jazdia na tratiach, ktoré sú vysoko frekventované – na trasách Bratislava – Nové Zámky a Bratislava – Trenčín. Podobné súpravy jazdia v ďalších štrnástich krajinách sveta.
Vysokoškolský diplom získal Piešťanec na elektrofakulte v Bratislave, stal sa z neho odborník na silnoprúd.
Železničná spoločnosť za súpravy zaplatila takmer 77 miliónov eur, Slovensku sa podarilo získať dotáciu na ich zakúpenie z eurofondov. Tieto poschodové vlakové súpravy majú 611 miest na sedenie, pričom cestujúcim, pracovníkom železníc i obsluhe je k dispozícii informačný systém vrátane kamier, wifi siete či počítania cestujúcich. Do vlaku bez problémov nasadnú aj imobilní cestujúci. Svoje miesto tu nájdu i cyklisti.
Každý z nás by mal nájsť niekde svoje miesto na tomto svete a v tomto živote vykonať niečo dobré, osožné aj pre iných. Rudolf Kvetán svoje miesto našiel a v mysliach nielen Piešťancov ostane ako „Ten, čo sa pričinil o nový vláčik poschoďáčik.“ Ďakujeme!
