Viera Dusíková: Skúste opraviť, nie vyhodiť
Náš otec bol najlepším majsterkom, akého som kedy poznala. Z ničoho urobil niečo. Bol kovorobotníkom. Raz vyrobil nový sud na kukuricu, inokedy nádobku pre kuriatka. Na dvore rástla mirabelka, v búde spával Gaštan. Mamička mu prihrievala polievku s chlebom, a tak sa pes dožil úctyhodných 19-tich rokov. Novinový papier sme nevyhadzovali. Používali sme ho na zakurovanie. Vysušené drevo z vlaňajších orezov v kachliach praskalo odušu. A tričká sa nevyhadzovali tiež, dali sa použiť ako handry.
V šopke sme na jeseň šúpavali kukuricu. Zväzovali sme štyri klasy, potom sme ich odkladali na kopu, aby sa nepomotali, keď ich otec vynášal na povalu. Tam naše rodinné zlato schlo až do moržovania. To spočívalo v trení klasu o kovovú násadku s výstupkami. Bola pripevnená na čele drevenej stoličky. Dalo sa na nej sedieť aj v januári, keď ste si pod zadok strčili prešivák. Vonku mrzlo, padal sneh, ale v šopke otec kúril a pri moržovaní pobafkával marsky.
Bola som mladučká a neuvedomovala som si, ako mi budú tieto chvíle po rokoch chýbať. Bránila som sa otročine. „Prečo moje kamošky idú na diskotéku a ja tu takto driem,“ vírilo mi hlavou. Ale keď zavoňali pečené gaštany na špeciálnej lopatke, ktorú tatičko podchvíľou natriasal nad žeravými uhlíkmi v sporáku, a do nosa udrel sladkastý pach kukurice, ktorú mamička varila vo veľkom plechovom hrnci, aby ňou nadžgala kačice, a ktosi mi podal pohár voňavého burčiaku, už mi diskotéka nechýbala. Vdychovala som zmes pachov, vôní a počúvala som vášňami podfarbené rozprávanie najbližších. Oddala som sa okamihu chvíle. Čarovnej – atmosférou, kačicami, kukuricou, gaštanmi aj pascami na myši. Otec ich nastavil na tých istých miestach ako minulý rok.
Toto všetko je minulosťou. S prvou plienkou, ktorú sme nášmu na smrť chorému tatičkovi dali, sa on zrejme rozhodol viac pampersiek nezašpiniť. Bolo ťažké prijať jeho odchod. Najskôr sme vynášali z izby truhlicu s pilníkmi, šróbami či kladivkami. Po nej navždy odišiel z domu oveľa ťažší a vzácnejší náklad. Keď som potom o pár rokov menila plienočku mamičke, bála som sa, aby otca nenapodobnila. Uvedomujem si: je to otročina starať sa. Ale vo chvíľach, keď s mamičkou jej sesternica, deti i vnukovia mastia karty, a ja ju potom tisnem po uši zababušenú na vozíčku po Kanade a počujem, ako si recituje, pospevuje a hovorí, komu by sme mohli zaklopať na okno či zazvoniť, som šťastná, že mama je tu – obyčajne ľudsky krásna.
Prajem našim čitateľom, i keď sa to zdá ťažké, aby v novom roku robili dobré rozhodnutia a staré veci nezahadzovali. Ak sa dá, potrápili sa a opravili ich. To platí aj vo vzťahoch.
