Soňa Bulbeck v kúpeľoch o krajine luxusu, púšte a ropy – Saudskej Arábii

Zaujímavé rozprávanie a premietanie snímok z jej pobytu v Rijáde a iných končinách „saudy“ zažili v stredu 24. januára návštevníci piešťanských kúpeľov v kaviarni Park Café hotela Esplanade. Soňa mala na sebe nádherné orientálne šaty, žiarila spokojnosťou a poslucháčom prezrádzala rôzne svoje malé tajomstvá o arabskom svete. My sme si o nej prečítali, že hoci vyštudovala geológiu na baníckej fakulte v Košiciach, ťahalo ju to skôr k umeniu, a tak sa začala venovať aj divadlu a písaniu.

Upozornila nás na skvelý a veľmi vtipný príbeh dievčiny, ktorú si za manželku aj napriek jej šerednosti vybral muž zo Saudskej Arábie. Jej príbeh rúca zažité klišé o utlačovaných ženách, ale aj o zemi, kde lietajú ľuďom do úst pečené holuby. Po takejto krátkej recenzii sa dámska časť publika hneď po ukončení besedy vrhla k stolíku, kde boli na predaj niektoré Sonine knižné tituly. Ten najvtipnejší, ako sama povedala, sa volal Denník saudskej manželky.

Soňa Bulbeck v roku 2011, keď spolu s manželom nasadli do lietadla, si ešte pred príletom rýchle na toalete obliekla povinnú čiernu abaiu, kaftan, čo skrýva zápästia i členky žien, aby mohla na letisku v pokoji vystúpiť a reprezentovať svojho manžela. Keďže prichádzali z Londýna, kde žili, mala vraj veľký problém zohnať čiernu arabskú abaiu na jej vysokú postavu. „Meriam 185 centimetrov a išla som si nohy v Londýne zodrať, kým som objavila takú, ktorá mi zakrývala ruky aj nohy,“ zdôverila sa autorka.

Prezradila, že v Saudskej Arábii existuje jediný vlak, ktorý jazdí po koľajniciach, ktoré sú bez výhybky a vinú sa ako čiara cez púšť. Trasa je dlhá asi štyristo kilometrov, vlak má mliečne sklá, aby nebolo vidno ani von, ani dnu. „Napokon, ani nebolo na čo pozerať, všade iba šíra púšť,“ smiala sa. No ten zážitok z jazdy vlakom, ktorý službami pripomína palubu lietadla, si nechcela nechať ujsť.  „Ešte tam existuje rýchlovlak, ktorý vozí moslimských pútnikov do Mekky. Ale doňho sa naozaj dostane iba putujúci moslim,“ zdôraznila.

V Rijáde, kde jej manžel ako architekt pôsobil niekoľko rokov pri súbore veľkolepých stavieb, ktoré sa isto významne zapísali do dejín architektúry tohto mesta (to paradoxne nemá žiadne architektonické obmedzenia, stačí vlastniť pozemok a stavať si tam čokoľvek, zväčša bombastické a luxusné), pôsobila Soňa Bulbeck ako učiteľka anglického jazyka v takmer stovke prestížnych arabských rodín.

Takto sa ocitla aj v rodine guvernéra. Popísala, ako to v domácnostiach funguje a že do vnútorného veľmi dômyselne chráneného priestoru, kde žije samotný majiteľ domu s rodinou, sa dostala iba raz. „V priestoroch domácej školy sa vtedy pokazila toaleta, a tak ma pustili do svojho príbytku. Ale to ma už poznali šesť rokov a bola som tam ako doma,“ okomentovala situáciu rozprávačka príbehu.

Upozornila hostí na obrázok, kde sa cez vysoké hory, podobné našim Tatrám, vinie štvorprúdová diaľnica. „Tú Arabi postavili za dva roky. Hovorím to preto, že keď som minule chcela cestovať do Košíc, radšej som išla do Viedne na letisko, lebo z Bratislavy, kde aktuálne žijem, lietadlá do Košíc nepremávali.“

Už na minulej besede sme sa od Sone Bulbeck dozvedeli, že mladé Arabky sa líčia celkom inak ako Slovenky. Dôraz kladú na partie, ktoré ukazujú na verejnosti – hlavne na oči. Zvýrazňujú si aj pery, plastickými operáciami si vyrovnávajú hrb na nose. Ich muži nešetria a za krásu svojich polovičiek sú ochotní platiť. Odporučila to aj slovenským mužom.

Mimochodom, keď je reč o kráse, slovenská blogerka vyučovala aj v rodine, kde mala hlava rodiny šesť dcér. Ak sa chceli skrášliť a vybrať na „mecheche“, predvídavo im v prízemí domu zriadil kozmetický aj kadernícky salón s tromi kreslami. „To preto, aby sa mali čas luxusne sa upraviť.“

Ešte dávnejšie Soňa vysvetlila dôvody, prečo mnohé Slovenky, ktoré sa vyberú na Blízky východ za šťastím či prácou, tam nedokážu jestvovať dlhšie. Vydržia len tie najsilnejšie povahy. V Saudskej Arábii ich napríklad môže odradiť nemožnosť slobodne vyznávať svoje kresťanské náboženstvo. Na Blízkom východe sa musia pohybovať zahalené, v sprievode cudzieho muža či kolegu z práce nesmú ísť nikde, ani na kávu. Alkohol je tam tabu. Párty zažijú len raz ročne na ambasáde svojej krajiny.

Ale čo je najvážnejšou skúškou ich vytrvalosti a snahy obstáť – je prísna hierarchia vzťahov na pracovisku, kde prím majú Američania, po nich Angličania, a tak ďalej. Ako príklad uviedla, že Filipínka má asi len tretinu platu a môže byť akokoľvek pracovitá, odborne spôsobilá, šikovná, svoj tieň neprekročí.

V jednej zo svojich kníh Soňa Bulbeck predstavuje konkrétne zážitky, opisy aj príbehy z troch krajín – Saudskej Arábie, Libanonu a Kuvajtu. Píše o salónoch ženskej krásy nedobytných pre mužov, o preplnených uliciach, pričom tejto kapitole dáva názov: Trúbim, teda som. Opisuje tiež libanonskú kuchyňu, Bejrút, hovorí o taxikároch, dotýka sa však aj náboženskej slobody a tolerancie, vysvetľuje pojmy – hidžáb, abája i shisha alebo Argilah. Hovorí o Féničanoch – lovcoch perál, a hoci napríklad libanonské dejiny Noemovu archu nespomínajú, fénické loďstvo bolo v staroveku pojmom.

V knihe hovorí o tom, ako Féničania ovládli veľkú časť východného pobrežia Stredozemného mora až po západné pobrežie Afriky: „Z dejepisu je známe množstvo vojen, ktoré sa odohrávali práve medzi gréckym, perzským a fenickým loďstvom. Okrem zručnosti pri stavbe lodí Féničania exportovali do sveta aj prvú abecedu, ktorá sa následne začala používať v Grécku a odtiaľ sa postupne rozšírila do celého sveta. Podobne ako územie Kuvajtu aj Fenícia podľahla Alexandrovi Veľkému a následne sa začala éra gréckeho a neskôr rímskeho vplyvu v tejto časti Stredozemného mora, ktorá trvala niekoľko storočí a priniesla územiu Libanonu nevídaný ekonomický a kultúrny rozkvet. Toto sa skončilo v siedmom storočí nášho letopočtu, keď bolo územie obsadené Arabmi. Začala sa islamizácia, oficiálnym jazykom sa stala arabčina, a aj keď sa kresťanské komunity stále podieľali na správe krajiny, boli to predovšetkým šiitské sekty, ktoré tu vtedy dominovali.“

Ale vráťme sa k besede v kúpeľoch. Soňa Bulbeck opisovala fotografiu, kde bola v Rijáde pravidelná dopravná zápcha: „Treba pripomenúť, že v tomto meste neexistuje žiadna hromadná mestská doprava. Žiadny autobus číslo 29, ktorý vás odvezie odtiaľ potiaľ. Tam sa ľudia presúvajú iba osobnými autami a tých má bežná rodina aj tri. I preto tam vybudovali metro. Je nadzemné aj podzemné a je luxusné.“

Na jednej z fotiek ukázala súbor matriošiek, celkom ako vystrihnutých z ruskej cestovnej kancelárie. „Tieto matriošky predstavujú arabskú rodinu, je tam otec, matka a deti. Môj manžel ich dostal do daru,“ usmiala sa Soňa Bulbeck. Rodina je v Saudskej Arábii na prvom mieste. Býva viacgeneračná a Saudi nemajú žiadne domovy dôchodcov či penzióny pre starých ľudí. Každá rodina si svojho otca, matku doopatruje sama.

Na otázku, či ako učiteľka cítila, že si ju vážia a má rešpekt, odpovedala: „Áno, pretože si ma vybral otec rodiny s dôverou, že viem perfektne po anglicky, dokonca som mala aj britský prízvuk. Nik z nich netušil, že som Slovenka. Prišla som predsa v sprievode manžela z Londýna.“

Arabi majú svoj špecifický jedálniček a na trhoch, kde to hýri farbami, dominujú ďatle. Tieto plody v rôznych obmenách si turisti nosia domov na kilá. „Tu na Slovensku mi datle chýbajú, boli veľmi chutné,“ skonštatovala. A ukázala nám aj fotografiu, kde si v Rijáde postavili Američania McDonald‘s. „Ten navštevuje mládež, ktorá dáva jedlám z tejto reštaurácie prednosť pred klasickou arabskou kuchyňou. Potom aj tak vyzerajú, keď jedia nezdravé pokrmy a príliš sa nehýbu,“ poznamenala.

So svojimi žiakmi mala Soňa Bulbeck vždy úzky kontakt. Vedela sa prispôsobiť aj hyperaktívnemu žiakovi, ktorý pobehoval okolo stola a opakoval po nej anglické frázy. „Odišla som iba z rodiny, kde sa deti neúctivo správali k slúžke, naschvál jej robili zle, rozlievali vodu, všeličo rozsýpali a ona, zakríknutá, to musela po nich upratovať. Tak toto ja tolerovať nebudem a odišla som z domu, kde si ľudí nevážia,“ poznamenala.

Tiež opísala svoje pocity, keď sa ocitla na akcii, ktorú pre svojich kolegov prichystal v Saudskej Arábii kolega jej manžela, pochádzajúci z Pakistanu. Hoci dovtedy ako manželka britského architekta bola na všetkých spoločenských akciách a večierkoch v prítomnosti svojho manžela, tu Pakistanci oddelili mužov od žien.

„A tak som sa ocitla v záhrade plnej neznámych žien, ktorým som nerozumela, a stoviek uvrieskaných detí. Cítila som sa nekomfortne. Potom som to organizátorovi vyhodila na oči a on, aby si ma udobril, mi dal v Pakistane ušiť dva ručne vyšívané nohavicové kostýmy. To aby som sa nehnevala,“ smiala sa Soňa Bulbeck.

V Saudskej Arábii je zvykom, že ženích môže prepustiť svoju nevestu ráno po svadobnej noci, ak zistí, že nie je pannou. Je tam teraz vcelku dobrý biznis – plastickou operáciou sa aj ne-panna stane pannou. Soňa Bulbeck uviedla príklad, keď ženích po svadbe prepustil nevestu z dôvodu, že ju ráno uvidel nenalíčenú a neupravenú – bola škaredá… Nuž, aj to sa stáva na Blízkom východe. A ešte všeličo iné. Dobré, zlé, zaujímavé aj menej interesantné.

Arabom sa vraj príliš nechce robiť, ba ani učiť sa im dvakrát nechcelo. To skôr dievčatá mali o vzdelávanie záujem. Chlapci, tí mali priamočiare videnie – všetci chceli byť manažérmi ako ich otcovia. Na manuálnu prácu tam majú sluhov, slúžky, robotníkov na stavbách, montérov, zdravotníkov a rôzne iné profesie. Tí všetci sem prišli z východnej Ázie alebo Afriky a je ich v Saudskej Arábii s 35 miliónmi obyvateľov hádam aj desať miliónov.