Karol odišiel za Oskarom
Pred mnohými rokmi som po vernisáži vo foyeri kina Fontána odfotila dvoch piešťanských bohémov. Oskarovi Jakubisovi staršiemu omotával okolo krku jeho kašmírový šál jeho parťák Karol Kunik. Obaja milovali umenie, obaja nádherne maľovali. Oskarove aj Karolove kresby či maľby vlastnia mnohí Piešťanci. Sú dôkazom toho, že Boh obdaril človeka talentami a Oskara i Karola navštevovali múzy. Ľudia oboch nazývali bohémami. Boli voľní, nekonvenční.
Karol Kunik sa pobral na večnosť za Oskarom Jakubisom, svojím parťákom. (Autor: Viera Dusíková)
Kedysi dávno sa francúzski bohémovia utiekali k bohémskemu životu v lacných štvrtiach plných podobne zmýšľajúcich ľudí. Milovali intelektuálne večierky, drogy, absint aj voľnú lásku. Túžili po slobode, osobnej aj názorovej. Pre väčšinu takto zmýšľajúcich a konajúcich umelcov išlo spravidla o krátky časový úsek života. Vekom „zmúdreli“. Dospeli. K čomu? Ťažko povedať. Každý z nich aspoň trošku zostával verný bohéme.
Kedysi v sedemdesiatych rokov sa v Piešťanoch objavil John Lenon. Vysoký, štíhly s dlhými vlasmi, na očiach lenonky a na pleci gitara. Mal spojársku priemyslovku a pracoval v Tesle. Dievčatá privádzal svojím výzorom do extázy a súdruhov do zúrivosti. Bol to rebel a hipík. Volal sa Oskar Jakubis. Jedni ho zbožňovali, iní odsudzovali. Veľa rečí nikdy nenarobil, nebol agresívny, chodil nevšímavo, akoby stále zasnený. Chcel zložiť gitarovú symfóniu, namaľovať štvorrozmerný obraz a nechcel nikoho kopírovať, ani si nenechal od nikoho radiť. Výtvarný talent v ňom objavil majster Albín Brunovský. Oskar ostal verný bohéme až do konca svojho života. Mal talent, aký málokto dostáva do vienka. Vedel maľovať, no nevedel žiť. Smutný koniec veľkého výtvarníka, ktorý žil niekoľko rokov životom bezdomovca nastal v sobotu 22. decembra 2012, keď ho polícia našla ležať pri Farskom kostole svätého Štefana. V nemocnici umrel na podchladenie.
O skone Karola Kunika som sa dozvedela zo smútočného oznámenia, ktoré zverejnil Martin Valo. Karol skonal vo veku 71. rokov v utorok 30. januára. V komentároch si na Karola spomenul istý Piešťanec: „Nech je Ti zem ľahká ! Bol to zvláštny človek, umelecká duša, chlap bezpochyby veľmi nadaný, ale zaradenie sa do spoločnosti bol pre neho neprekonateľný problém. Bohém. Pred dvoma rokmi sa z ničoho nič znenazdania ocitol u nás pri štedrovečernom stole. Bolo to prekvapenie ako hrom, ale vykľučkovali sme z toho všetci dá sa povedať „so cťou“. A všetci, čo sa o smrti Karola Kunika v tie dni dozvedeli, spomínali na jeho úsmevy, veselosť, ľudskú krehkosť a umenie.
Na Karola, s ktorým strávil nejednu chvíľu pri dišputách o živote i umení si zaspomínal aj Juraj Staško starší: „Karol Kunik, čo povedať : Bol to talentovaný maliar, vynikajúci portrétista, absolvent školy umeleckého priemyslu a dobrý človek, ktorý sa podelil o všetko, čo mal a s každým. Avšak veci ako povinnosť, zmluva a termín mu boli vždy cudzie.
Celý život žil vo viere vo všemohúceho Boha a nijako sa nestaral o slávu, budúcnosť ani o peniaze. Pevne veril, že jeho poslanie je maľovať, no skutočne s nadšením kreslil len u Anjela pri víne. Na kúsky papiera kreslil portréty hostí a svoje zvláštne vízie. Ak mal namaľovať zadanú tému, donekonečna ju odkladal a skúmal radšej kamene. A pritom filozofoval.
Bol síce presvedčený katolík, ale príliš veril v zázraky, ktoré videl takmer vo všetkom a bol viac mystik, ako človek remesla. Ak narazil na akýsi zákon, predpis, alebo povinnosť, vždy sa tomu vyhýbal ako sa len dalo. Pre neho boli pracovná doba, zmluva či manželstvo neprekonateľnými prekážkami. Pritom to bol ale človek družný, často oslovoval aj cudzích ľudí a snažil sa ich presviedčať o svojich objavoch a názoroch na svet. Jedným slovom: nebol to človek do dnešnej doby, a tak mal problémy nielen s písanými, ale aj fyzikálnymi zákonmi. Ak musel niekde dodržať hodinu, alebo nepiť svoje milované víno, radšej spal pod hviezdami, či bolo leto, alebo zima. Posledné roky svojho života žil medzi podobnými ľuďmi, väčšinou bezdomovcami, hoci on mohol mať strechu nad hlavou, ba aj peniaze. Chorôb ani smrti sa nebál, lebo bol poistený svojou nekonečnou vierou, aj keď jeho najväčší priatelia, hoci boli mladší, sa veľmi skoro pobrali na druhý svet. Ostalo po ňom síce len pár veľkých obrazov, ale zato množstvo malých skíc, ktoré ho nám budú ešte dlho pripomínať. Taký bol Karol Kunik – talentovaný bohém!”
Nech odpočíva v pokoji.
Jeho príbuzní, známi a priatelia sa s ním rozlúčia v stredu 7. februára v Dome smútku Juh, v Trenčíne. Naveky sa potom stane súčasťou mesta, v ktorom žil a kde veril a premýšľal nielen o vzkriesení Ježiša Krista – v Piešťanoch. Na jeho smútočnom oznámení je verš z evanjelia podľa Jána: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, žiť bude aj keď umrie. A ten, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky!“
Viera Dusíková/ Juraj Staško foto (vd)
