Vrbovčan Konštantín Hanus sa rúti stále vpred, na konte má už 309 odberov krvi!

V Nemocnici Alexandra Wintera sme Vrbovčana sprevádzali aj my. Mali sme šťastie, pretože oproti Konštantínovi Hanusovi ležal v odberovej miestnosti a daroval krv posledný gazda z Modrovky, Tibor Taraba. A tak sa začala reportáž, ktorej videozáznam oslovil na Facebooku Piešťanského týždňa za necelé dva mesiace takmer dvestotisíc ľudí. Tisícky komentárov blahoželali darcovi, ďakovali mu za jeho ľudskosť a solidaritu s tými, čo krv či plazmu potrebujú na záchranu i návrat strateného zdravia.

Ako je možné, že Kosťo, ako ho všetci priatelia volajú, mohol darovať krv už toľkýkrát? Jednoducho. Využil legislatívu v zahraničí, kde je darovanie krvi pre zdravého chlapa možné každých osem týždňov, najviac však päťkrát do roka. „A plazmu, tú ako zdravý chlap môžem napríklad v Nemecku darovať každé tri dni,“ usmial sa Hanus.

Keď sme po prvýkrát Konštantína fotili, mal 45 rokov a na odber prišiel z Belgicka. Ľahol si na odberové lôžko piešťanskej hematológie. Keď k nemu prišla sestrička s ihlou, vlasatú hlavu odvrátil k oknu. Tuho privrel viečka a s tvárou plnou očakávania nepríjemného pichnutia na okamih ustrnul. Zručná sestra ho nechala trpieť len zlomok sekundy, žilu našla takmer hneď.

V súčasnosti pôsobí v Nemecku ako profesionálny hasič.

Po rokoch mu vlasy troška postriebrilo, no v očiach sa mu pri tristom odbere zračil približne rovnaký okamih ustrnutia času. No keď už krv začala prúdiť z jeho žíl do odberového vrecúška, pričom jej pomáhal otváraním a zatváraním päste ľavej ruky, na tvári sa mu rozhostil pokojný úsmev. A keď si od sestričky prevzal potvrdený darcovský preukaz, vážna nálada sa zmenila na žartovanie. „Škoda, že sa už nemôžem stretnúť s mojím učiteľom prírodopisu, ktorý nás na biológii učil, že človek má len päť a pol litra krvi. Spýtal by som sa ho, ako je to možné, keď mne už vzali aj viac ako sto litrov a stále jej mám dosť.“

Druhá závislosť ho doviedla k oceánu

K darcovstvu sa dostal ako mladý muž. „Začal som aj pre zistenie, akú mám krvnú skupinu. Žili sme vtedy v Brezovej pod Bradlom, krv mi spočiatku brali na Myjave a tam som sa dozvedel, že mám vzácnu skupinu nula negatív,“ skonštatoval držiteľ Zlatej či Diamantovej plakety Jana Janského a tiež najvyššieho ocenenia – Plakety Jána Kňazovického. Dávajú ju mužom za viac ako sto odberov krvi. „Ak sa nemýlim, krv môžem odovzdávať do šesťdesiatpäťky. Keď sa pousilujem, ešte nejaké tie desiatky odberov stihnem,“ smial sa Hanus.

Volajú ho na odber, ak pozabudne? „Nevolajú, sám prídem, lebo cítim prebytok krvi. Treba ju obnoviť. Po odbere sa cítim lepšie. Som športovec, kedysi atlét, teraz sa venujem horskej cyklistike. Aj preto mi nová krv vyhovuje, mám viac energie,“ dodal Vrbovčan. A ako sa po rokoch priznal, prvou závislosťou je u neho darcovstvo krvi a druhou – cyklistika. Pracoval aj ako kamionista a v čase, keď mal voľné dni, prešiel na bicykli mnohé zaujímavé destinácie.

Krv odovzdáva od roku 1990, má za sebou aj darcovstvo krvnej plazmy. „Dva roky som chodil každý mesiac do Nového Mesta nad Váhom na odbery plazmy. Je to v podstate ako pri krvi, len steká pomalšie, i hodinu. Ako darcu kostnej drene ma registrovali 25 rokov. Možno ju odovzdať len do 45. roku života.“

Zjedz všetko, čo nezje teba!

Podobne ako mnohí iní viacnásobní darcovia aj Kosťo sa pri výbere jedál riadi heslom Zjedz, čo nezje teba: „Nie som prieberčivý, dám si aj údené koleno či grilované mäso.“ Jeho životná filozofia je podobná drvivej väčšine múdrych ľudí: „Ráno otvorím oči a ďakujem Bohu za prebudenie. Druhé poďakovanie príde, keď sa postavím na nohy, že môžem robiť, čo chcem. Zdravie je veľmi dôležité. Chorý nič nespraví, nezarobí ani peniaze.“

Koníčku, cyklistike, sa venuje už dlhé desaťročia a doviedol ho až k povolaniu. Bicykle opravoval, ba ich aj predával, poradil si s každým. Západné Slovensko, najmä Považský Inovec a brezovské hory, má prešliapané krížom-krážom. Na dvojkolesovom tátošovi sa preháňal aj po plážach Atlantického oceánu či v Izraeli. „Vystriedal som ich niekoľko, prvý horský som si kúpil po nežnej revolúcii a opravy ako strojár som zvládal.“

Závislosť číslo jeden – darovanie krvi

Reč sa opäť zvrtla k darcovstvu. Čo si najviac váži na ľuďoch aj v súčasnosti odovzdávajúcich krv bez nároku na odmenu? „Kedysi mal darca v deň odberu 24 hodín voľno, pričom mu šla mzda. Mávali sme rôzne výhody či zľavu na lieky. Aké bonusy mám za darovanie krvi dnes? Akurát dobrý pocit! Človek si koľkokrát musí nadrobiť čas strávený pri darcovstve. Vážim si ľudí, že napriek tomu idú.“

S darovaním krvi je to ako so závislosťou. Zdravý darca kolotoč opakuje i preto, aby sa cítil lepšie, vitálnejšie. Podľa Kosťa sa odovzdania najvzácnejšej tekutiny netreba obávať, zároveň vám aj potvrdia dobrý zdravotný stav.

Konštantín Hanus nezažil bezprostrednú záchranu života – odberom z ruky do ruky, ale spomenul si, ako raz vo Vrbovom vyhlasovali, že nejaké dievča potrebuje krv: „Išli sme autami z mestského úradu do Bratislavy. Už si nepamätám, čo sa dievčinke stalo, tuším mala nehodu, ale doteraz žije.“