Viera Dusíková: Zajtrajšie noviny a obed s mamičkou
Je zvláštny pocit písať zajtrajšie noviny. Tak ako pred každou jazdou autom, aj pred každým článkom, ktorý sa chystám napísať, si poviem: „Pane Bože, pomáhaj!“ To ma naučila moja mamička.
Mimochodom. Voľakedy som behala po reštauráciách a hľadala „menučka“, ktoré by mi chutili. Chodievala som vcelku pravidelne na obed s Jankou Obertovou i Helenkou Lovichovou, potom s Peťom Remišom, Monikou Lacikovou, Dášou Piknovou, Peťom Galanom, Aďou Drahovskou, Iginom Paulechom a teraz už len veľmi nepravidelne so súčasnými kolegami. Prečo je to tak? Lebo dávam prednosť obedu s mojou mamou.
Zaviažem jej podbradníček, aký dávala ona mne, keď som bola maličká. Aj na kolená jej prestriem obrúsok, aby si nezašpinila pyžamko a pustíme sa do toho, čo som doma navarila. Šetrím tak nielen peniaze, ktoré môžem použiť na nákupy iných bežných potravín, ale aj vzácny čas. Môj obed doma je totiž rýchlejší ako v reštaurácii, aj keď nie pohodlnejší. Namakám sa, kým navarím aj tri jedlá naraz, lebo variť každý deň je luxus. Vďaka tomu som sa naučila dvom veciam: plánovaniu a systematickosti. Nikdy predtým mi to nič nehovorilo. Sama sa nad sebou divím a lichotím si: „..no ale ty si aká šikovnica, Vierka!“
Kto vás pochváli, keď nie vy sami? Haha. Jednej pochvaly som sa však dočkala i od najmladšieho syna, ktorý mi raz zahlásil: „Mamina, ty si sa tuším naučila po troch deťoch pri babke aj variť.“ Hodila som po ňom mokrú utierku a obaja sme sa rehotali ako kone.
Tak je to, milí moji. Len čo dokončím tento editoriál, idem variť hovädzie s domácou kôprovou omáčkou a knedľami. Môj bratranec z Modrovky zvláda knedle na jednotku a rozdáva ich aj dospelým dcéram, ja vsadím na istotu. Peknú, bucľatú, nadýchanú si kúpim v polotovaroch alebo v Semafore či vo Vinohrade. Možno ale, keď sa nad kváskom zamyslím, nad múkou zahorím ohňom tvorivosti a nad parákom sa pomodlím, aj knedľa z mojej autorskej dielne napuchne.
To už bude tento editoriál dávno napísaný a vy sa môžete nechať inšpirovať. Uvarte si a zjedzte svoj pokrm doma so svojou mamičkou. To nevadí, že už potrebuje obrúsky, že možno vychutnáva jedlo trošku hlasnejšie. Je to predsa vaša mamička, a ktovie, akí budeme my, keď budeme mať toľko života za sebou ako ona?
