Plachá modlitba za mamkino srdce
Keby som videla i v najskrytejšom sníčku, kde na zemi je toľko dobrých slov, zložila by som z nich modlitbu za mamičku. Veď ona sama je už modlitbou. Jej pohladenie, jej úsmev i jej vráska sú ako modlitba, čo do nej vložil Boh. Mama je láska. Lebo aj Boh je láska. Pusto by sa nám žilo bez tých dvoch. „Kde som ju videl, odkiaľ sme si známi?“ usmial sa Stvoriteľ, keď stvoril srdce mamy. A vedel dobre, že nemôže byť iná. Pretože raz aj On jej zverí svojho Syna.
Tieto verše môjho obľúbeného básnika Milana Rúfusa som milovala a milujem a v čase predvianočnom sa mi ako jasná hviezda z neba zjavil na facebookovom profile príbeh piešťanského filatelistu Alexandra Urminského, ktorý s partiou ľudí, ktorí podľahli zberateľskej vášni, navštívili miesto posledného odpočinku tohto velikána slovenskej literatúry, ktorý nielen písal vlastnú tvorbu, ale aj prekladal z nórčiny, španielčiny, ruštiny a češtiny.
Okrem vlastnej tvorby tiež prebásnil Dobšinského Prostonárodnie slovenské povesti a venoval sa prekladom z nórčiny, španielčiny, ruštiny a češtiny. Jeho diela vyšli v angličtine, bulharčine, češtine, francúzštine, maďarčine, nemčine, nórčine, poľštine, rómčine, ruštine, taliančine a v ďalších jazykoch. Je držiteľom niekoľkých cien za literatúru. Získal napríklad Cenu Literárneho fondu za najlepšiu pôvodnú slovenskú tvorbu, trikrát bol nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru a v roku 2009 mu udelili Pribinov kríž I. triedy – vysoké štátne vyznamenanie za mimoriadne zásluhy a kultúrny rozvoj krajiny. Po básnikovi je pomenovaná planétka (33158) Rúfus.
Milan Rúfus ma dojímal svojimi básňami až k slzám. A vždy som podvedome túžila jednoduchými slovami vypovedať to, čo cítim – rovnako ako on. Zrozumiteľne každému, aj bezdomovcovi, čo mi po nociach klopkával na okno, keď bol hladný a drkotal sa zimou. Prvýkrát som sa preľakla. Druhýkrát som vstala, potme našmátrala peňaženku a vysypala mu do dlane všetko, čo v nej bolo. Málo na biznis, dosť na jedlo a nápoj. Pochopil, že do hracích automatov, ktoré zrejme po nociach navštevoval, aby sa zahrial, lebo otvorené boli len herne a pumpy, sa asi desaťcentovky nehádžu.
Možno hádžu. Neviem ani vedieť nechcem. Ale tak ako píšem, som sa mu snažila s láskou povedať, že má dve zdravé ruky a hlavu, ktorá sedí na krku. Zdravú. Len zrejme závislú. Čo urobím, ak mi zaklope nabudúce? Neviem. Je vo veku môjho syna.
Čo urobil Stvoriteľ, keď stvoril srdce mamy? On vedel dobre, že nemôže byť iná. Pretože raz aj On jej zverí svojho Syna. A pritom viem, že pomoc má byť celkom iná…
