Zrkadlenie výtvarníka Juraja Ďuriša dojíma, fascinuje aj inšpiruje

Na vernisáži sa pred jeden z magických obrazov postavil starší sivovlasý muž a rozplakal sa. Díval sa do spýtavých belasých očí bielovlasej dámy z obrazu, v hrdle mu zamrel hlas. Vládal len povedať: „Ďakujem, maestro. Ďakujem za obraz, ktorý stvárňuje všetky ženy môjho rodu, medzi nimi aj moju drahú matku. Toto som tu naozaj nečakal.“

To už zaznievali slová kurátorky výstavy Ingrid Galkovej: „Dovoľte mi, aby som vás privítala na vernisáži výstavy obrazov a drevorezieb všestranného umelca Juraja Ďuriša. Pomenoval ju Zrkadlenie. V kolekcii dvadsiatich obrazov a drobných drevorezieb autor stvárňuje emocionálne výrazy ľudí. Odzrkadľujú radosť, smútok, hnev, sklamanie, lásku, faloš, závisť. Keď sa postavíte pred obraz alebo sochu, je vám niektorý výraz dobre známy? Vadí vám alebo vám lichotí? Teória zrkadlenia hovorí o tom, že každý človek, s ktorým ste vo vzťahu, či v súkromnom, pracovnom, alebo v priateľskom, je vaším zrkadlom. Čím je váš vzťah bližší, tým je zrkadlo väčšie. Hovorí sa, že to, čo druhému vyčítate, že robí vám, robíte vlastne vy jemu.“ Našli ste sa, robíte to aj vy? Možno tam kdesi – v zrkadlení – si vnímavý a citlivý starý pán pripomenul okamihy, ktoré kedysi dávno zažil so svojou mamou, babičkou či inou ženou svojej rodiny.

Sympaťák s pirátskou šatkou na hlave, Juraj Ďuriš, je všestranný umelec. Maľuje, venuje sa drevorezbe a airbrushu, čiže maľovaniu vzduchovou pištoľou. Ňou má vymaľovaný aj svoj osobitý dom v Dubovanoch. Nemá príliš rád, ak ho ktosi neznámy vyrušuje a vstupuje do jeho príbytku. Súkromie si váži a patrične chráni. Je však otvorený výzvam, a ak si človek niečo želá, pošle fotografiu svojej milovanej osoby, nielenže verne zachytí jej výraz, ale ju aj dotvorí s fantáziou, ktorá vás až omráči svojou fascinujúcou pravdivosťou. Človek má pocit, že vidí do duše ľudí.

Kurátorka sa nám priznala, že výstava, ktorú v Piešťanoch Ďuriš prezentuje, je tak trochu aj jej zásluhou. Niekedy umelec potrebuje impulz, ten prišiel od nej. Trvala na tom, aby vytvoril viac diel a ešte rýchlejšie. Výzva je výzva. A tak Ďuriš okrem portrétov dodal aj nové drevorezby.

Ingrid Galková o autorovi diel prezradila: „Jeho umelecký štýl sa stále vyvíja a zdokonaľuje. Neustále hľadá nové inšpirácie a techniky. Jeho umelecká duša je krehká a vnímavá. S presnosťou dokáže zachytiť jemné línie tváre, emóciu očí, zmyselnosť pier. A to všetko obalí do závoja tajomna a nekonečna. Jeho obrazy sú sťa živé a pri drevených sochách máte pocit, že sa vám o chvíľu prihovoria. Dovoľte mi, aby sme vás spolu s autorom pozvali do sveta fantázie, pohľadov, emócií. Možno tam stretnete niekoho blízkeho alebo aj seba samého.“

My sme sa s Ďurišom porozprávali v čase, keď už jeho portrét modrookej starenky, čo rozplakala návštevníka výstavy, bol predaný. „Kúpil si ho hneď na vernisáži manželský pár z Chorvátska, ktorý tu bol v kúpeľoch,“ informoval nás výtvarník.

Už ako malý chlapec maľoval v kabinete dejepisu či zemepisu v Základnej škole vo Veľkých Kostoľanoch. Tam na vysielači žil vo svojom detstve. Zemepis a dejepis nemusel. Pozorný učiteľ to zistil a poslal ho do kabinetu, kde do pamätníkov žiačok kreslil všakovaké veselé postavičky či abstraktné dielka. Učiteľ len dopísal veršík pod Ďurišovu kresbičku a napísal venovanie. Vedel, že zemepis či dejepis malého Juraja nebavia, zato s ceruzkou či farbičkou sa narodil. Tak prečo ho aj takýmto spôsobom nepodporiť, nemotivovať k tvorbe? Každý nech robí to, čo najlepšie vie!

„Miloval som kreslenie a každú voľnú chvíľu som využil na maľovanie. Rovnako rád mám pocit slobody v prírode. Zvládam nielen skalolezectvo, ale aj výškové práce. I v atómke, kde som robil tri roky, som natieral železné konštrukcie. A ak si niekto pamätá bočnú stenu piešťanskej invalidovne, kde bola reklama Emaily, aj tá je mojím dielom. Nápis som striekal a maľoval z vysokého lešenia, pričom som sa v istých momentoch istil lanom. Stačilo upútať jedným reklamným pútačom a hrnuli sa ďalšie objednávky. Oslovovali ma rôzne firmy i podnikatelia, a tak som im zdobil priečelia budov, striekal sprejmi nápisy. Možno si spomínate na moje diela v prevádzkach ako U páva, Muškát, Delfín, Gazdovský dvor v Ostrove, Furman v obci Banka či Tri groše v Ratnovciach. S vedrami plnými farby – tak ste ma mohli vídať pri Tisingu či pri tvorbe vo Videosonicu.“

Juraj Ďuriš si časom uvedomil, že len čo vo svojom facebookovom profile zverejní nejakú selfie z tvorby, inšpiruje: „Sám sa divím, koľkých ľudí inšpirujú nielen moje diela, ale aj môj image. Nosia čapice ako ja, možno si myslia, že v čapici je niečo. Ba keď som zverejnil fotku z otužovania v ľadovom kúpeli, o nejaký čas som videl, že aj ďalší moji priatelia sa kúpu v ľade. Priznám sa, zo začiatku ma hnevalo, ak ma niekto kopíroval. Ale potom som si povedal, prečo nie? Lenže paradox je v tom, že pri ukradnutom nápade je vidno, že nie je pôvodný.“

Vždy ho bavilo maľovať, kresliť. „Cítil som pretlak emócií a ten vnímam doteraz. Ženie ma to dopredu, chcem na plátno zachytiť, ako sa človek hnevá, raduje, trápi. Každá ďalšia výzva ma posúva, zlepšujem sa, pričom mnohé diela tvorím impulzívne. Keď režem, vidím obraz. Keď maľujem, ide to z môjho vnútra.“

Juraj Ďuriš sa nám priznal, že vždy obdivoval abstraktné umenie dnes už nebohého piešťanského bohéma Oskara Jakubisa. Tiež zdôraznil, že ho fascinujú portréty starých ľudí. Tvorí ich aj podľa fotografií. „Vyhrám sa s ich tvárami, zachytím povahu človeka. Jeho charakter ma fascinuje. Mnohí mi hovoria, prečo sú moje portréty také smutné, niektoré až negatívne. Aj na vernisáži mi to zdupľovala jedna dáma. A ja im poviem – ak sa vám nepáčia, nekupujte si ich.“

Nevdojak sa nám v mysli vyrojila jedna myšlienka. Ďuriš vyslobodzuje motorovou pílou sochy z dreva. A nielen sochy. On v portrétoch naozaj zrkadlí tváre ľudí a pritom rešpektuje ich vnútornú krásu – pri dreve farebné kontrasty, letokruhy a anomálie, aby zvýraznil naturálnu povahu dreva i človeka. Preto mnohé z drevorezieb ponecháva v pôvodnej prírodou danej farbe, iné zasa koloruje. Pri drevorezbách hovorí: „Strom nekončí svoj život po vypílení, ale pokračuje v predmetoch z dreva, ktoré nám prinášajú radosť i úžitok.“

Ako sme už uviedli, portréty či krajinky z jeho produkcie zrkadlia naše myšlienky. Ak túžite po chvíli stíšenia, prejdite sa v tieto sviatočné decembrové dni po Kolonádovom moste, zastavte sa pri výklade a vstúpte do galérie Mólo. Možno tam objavíte sami seba.