Najúspešnejší slovenský vodný pólista histórie Roman Poláčik oslávil šesťdesiatku
Piešťanec Roman Poláčik je najúspešnejší hráč v histórii slovenského vodného póla a v roku 2019 ho vyhlásili za nášho Vodnopólistu storočia. Výrazne sa presadil aj v najkvalitnejších ligových súťažiach na svete. Jeho trinásť ligových titulov predstavuje výnimočnú bilanciu. Samozrejme, najcennejší bol jeho príspevok k zisku Európskeho pohára majstrov s tímom POŠK Split. Rodák z Piešťan oslávil vo štvrtok 24. augusta šesťdesiatku.
Roman Poláčik sa v detstve venoval viacerým kolektívnym športom, ale vo veku 10 rokov si vybral vodné pólo. V piešťanskom bazéne na Eve, v ktorom neskôr vyrástla naša plavecká superhviezda Martina Moravcová, si ho vyhliadol bývalý popredný plavec aj vodný pólista a v tom čase tréner Ladislav Bačík.
Už ako šestnásťročný hral Poláčik I. československú ligu. Zlom v jeho kariére priniesla vojenčina v špičkovom tíme Červenej hviezdy Košice. Mal ledva osemnásť, keď si v roku 1981 zahral na majstrovstvách Európy mužov v Splite. Tam tím ČSSR obsadil deviate miesto.
Zahral si na olympijských hrách, dvakrát na majstrovstvách sveta a na mnohých európskych šampionátoch.
V reprezentačnom mužstve najprv Československa (v ňom dlhodobo dominovali Slováci) a od roku 1993 Slovenska, prežil potom dvojmetrový Poláčik s určitými prestávkami viac než dvadsať sezón. Počas väčšiny tohto obdobia bol ako stredný útočník s razantnými strelami ľavou rukou jeho dominantnou osobnosťou a v najlepších časoch kariéry hráčom absolútnej svetovej špičky.
Zahral si na olympijských hrách 1992 v Barcelone (celé reprezentačné družstvo ČSFR pri poslednom olympijskom vystúpení česko-slovenskej výpravy tvorili Slováci), dva razy na majstrovstvách sveta aj na mnohých európskych šampionátoch. Najlepší výsledok dosiahol tím ČSSR na ME 1989 v Bonne – siedme miesto, vtedy tam senzačne zdolal aj Maďarov.
Hoci na Slovensku boli dlhodobo viacerí výborní hráči, Poláčik nemal pri sebe ďalších hráčov svetovej triedy, takže medaily z veľkej súťaže sa nedočkal. V reprezentačnom tíme Slovenska zotrval s prestávkami až do štyridsiatky. Naposledy zaň nastúpil v neúspešnej kvalifikácii o postup na OH 2004 v Aténach.
Nedostal možnosť, akú mal o trinásť rokov mladší brankár Štefan Gergely, ktorý reprezentoval Slovensko (aj na OH 2000 v Sydney) a potom využil ponuku z Maďarska, aby ako športovec s maďarskou národnosťou prijal občianstvo novej krajiny. V maďarských farbách už ako István Gergely sa stal majstrom sveta i dvojnásobným olympijským víťazom…
Čo Poláčikovi nevyšlo v reprezentácii, to si vynahradil na klubovej scéne. V ôsmich krajinách získal dovedna 13 majstrovských titulov! Päť československých si vybojoval v tíme ČH Košice. Neskôr spomínal, že ČH boli všetci hráči v tom čase doslova profesionálmi s výbornými sociálnymi i tréningovými podmienkami. V reprezentácii ČSSR to bolo podstatne horšie…
Roman Poláčik oslávil životné jubileum.
Potom sa z neho stal vodnopólový svetobežník. V období vrcholnej kariéry získal tri ligové tituly v krajinách, ktoré sú vodnopólovými veľmocami. Vzhľadom na to, že v Maďarsku, Taliansku aj v Chorvátsku na rozdiel od Romanovej vlasti je vodné pólo „veľkým“ športom, v týchto krajinách bol populárnejší než doma…
Prvý zahraničný titul si Poláčik vybojoval s Vasasom Budapešť, kam ho v roku 1986 československé úrady na tú dobu výnimočne (veď mal len 23 rokov) pustili hrať po dohode vrcholných maďarských a československých politikov. V Maďarsku, ktoré je vodnopólovou superveľmocou, hral do roku 1988 a postupne sa stal najlepším centrom ligy.
Ďalší titul v špičkovej lige pridal v talianskom Canottieri Neapol. Hral tam v období rokov 1988-1993, v poslednej sezóne tím získal titul. Dvakrát si počas pôsobenia v Neapole zahral vo finále Európskeho pohára majstrov. Pikantériou bolo, že počas pôsobenia v Neapole si na charitatívnej akcii na podpore detskej onkologickej liečby v exhibičnom zápase malého futbalu zahral spolu s fenomenálnym argentínskym futbalistom v tíme SSC Neapol, Diegom Maradonom.
V iných kluboch pôsobil v Taliansku ešte ďalšie tri sezóny. Potom sa na istý čas vrátil na Slovensko, kde získal domáce majstrovské tituly s NCHZ Nováky (1996) a so Sláviou UK Bratislava (1997). Následne si odskočil na Maltu, kde vyhral ligu ako hráč La Valletty.
Ďalší vrchol hráčskej kariéry prežil Poláčik v chorvátskom klube POŠK Split (1998-2000). V roku 1999 si v Splite ako 36-ročný vychutnal zisk najcennejšej klubovej trofeje po víťazstve v Európskom pohári majstrov (dnešná Liga majstrov). Na triumfe sa spolu s ním podieľal aj ďalší Slovák Alexander Nagy. Po návrate domov členov víťazného tímu na najväčšom mestskom námestí čakalo 40-tisíc nadšených Splitčanov! Od chorvátskeho prezidenta Franja Tudžmana vtedy dostali všetci hráči vysoké štátne vyznamenania…
Potom si Poláčik odskočil do exotiky a z ďalšieho ligového prvenstva sa tešil v iránskom Gaisarahu. Zahral si aj v gréckej Chanii. Svoj posledný, trinásty ligový titul získal s rakúskym Linzom. Po polročnej hráčskej prestávke sa ešte dohodol na pokračovaní kariéry v maďarskom Egeri. A v elitnej talianskej lige (v tíme Rarinantes Neapol) si zahral aj v štyridsiatke – bol najstarší hráč súťaže…
Hráčsku kariéru ukončil Roman Poláčik definitívne až vo veku 46 rokov. Neskôr pôsobil ako hlavný tréner aj asistent pri reprezentačnom tíme Slovenska. V roku 2012 bol trénerom iránskej reprezentácie, ale pre sankcie FINA voči tejto krajine po necelom roku v tejto funkcii nútene skončil. Potom na Malte viedol juniorskú reprezentáciu.
Neskôr doma podnikal s vodnopólovým výstrojom. V roku 2020 ho nové vedenie vodnopólovej sekcie Slovenskej plaveckej federácie angažovalo do funkcie vedúceho družstva seniorskej reprezentácie Slovenska a zväzového koordinátora pre mládež. Od tohto roku je reprezentačný tréner našich mužov.
zdroj: olympic.sk
