Pavol Barabáš: V Mongolsku nenájdete naozaj nič

Urobil tak po konštatovaní jedného z priateľov, že keď sa vydá na cestu po Mongolsku, neuvidí nič. Keď dorazí do cieľa svojej cesty, aj tam nájde to „nič“. Pavla Barabáša natoľko uchvátila táto historka, že sa vydal na dobrodružnú cestu nájsť práve to svoje „mongolské nič“ a pritom objavil Džingischána.

Kedy ste sa dostali do Mongolska, ako dlho ste sa tam zdržali?

– Do tejto čarovnej krajiny som sa dostal pred dvomi rokmi. Po mongolskej stepi sme cestovali mesiac a za tento čas postupne vznikal aj film, ktorý mal premiéru práve u vás v Piešťanoch. Po návrate domov som dlhý čas strávil dokončovaním dokumentu. Bolo to spôsobené hlavne tým, že som musel začať zbierať historické materiály a študovať dejiny tejto krajiny. Bol to naozaj neopísateľný zážitok vidieť krajinu a spoznať tamojších ľudí.

Spomenuli ste premiéru tu v Piešťanoch. Podľa reakcií divákov váš nový film na nich určite zapôsobil…

((image:2:right- Potlesk, čo som zažil tu, bol naozaj veľmi príjemný. Každý autor takéhoto diela je spokojný, keď sa jeho film páči ľuďom, keď si z premietania odnesú kúsok z filmu, kúsok z Mongolska. Piešťany pokladám za sympatické mesto. Už v minulosti som tu uviedol niekoľko svojich filmov.

Podľa vášho dokumentu obyvatelia Mongolska žijú v úzkom spojení s prírodou. Ako ste vnímali tento spôsob života?

– Rozsiahle pláne, takmer žiadne stromy a život v jurte znamená, že tu nemáte žiadne súkromie. Bolo fascinujúce pozorovať, ako jeden z najsilnejších národov v histórii sa opäť zmenil na nomádov a kočovníkov, ktorí žijú podľa prírodných zákonov. Pokiaľ sa so svojimi zvieratami posunú ďalej, na mieste, kde boli rozložení, nezostane po nich nič. Je to najekologickejší spôsob života, aký poznám. Vďaka takémuto prístupu ľudí, si myslím, nášmu svetu, planéte by sme dali šancu ďalej prežiť.

Ako je vnímaná v Mongolsku technika a podobné „vymoženosti“?

– V bohatších jurtách majú rodiny televízory, satelity či solárne kolektory.
Poznajú, ako funguje náš svet, no oni zostávajú verný svojmu spôsobu života.

V dokumente ste sa zamerali i na významnú osobnosť histórie Mongolska, na Džingischána. Čím vás uchvátil tento vodca

– Bolo to aj z dôvodu, že Džingischán a jeho život zasiahli tiež do histórie vtedajšieho územia Slovenska. Je zaujímavé sledovať vývoj tohto vládcu. Do svojich tridsiatich rokov žil nomádskym spôsobom života, poznal najviac sto ľudí okolo seba. Spôsob života zmenil natoľko, že strhol desaťtisíce ľudí a spustil globalizáciu sveta. Zákony, ktoré ustanovil zmenili i európske národy. Zdá sa to nemožné, no z Mongolska sa k nám dostali napríklad nohavice či kazajky. Dovtedy Európania nosili sukne a tuniky.

Koľko z nakrúteného materiálu sa dostalo nakoniec do finálneho strihu?

– Chcel som tento film urobiť raz tak dlhý, ako je teraz. História nášho národa je úzko spätá s tou mongolskou. Aj teraz je možné nájsť pozostatky kultúry Mongolov u nás. Dokonca uhorský kráľ Belo IV. zasiahol do bojov proti Mongolom. Sú tu známi hlavne Plavci, takto boli po slovansky nazývaní mongolskí Kumáni. Po nich zostali aj dnešné pomenovania napríklad Plavecký hrad, Plavecké podhradie a podobne.

Do dokumentu sa však dostali aj hrané scény pripomínajúce život Džingischána. Ako vznikli?

– Predely s vojakmi v historických kostýmoch sme natočili priamo na mieste. Boli sme dohodnutí s veliteľom jednej jazdeckej divízie, aby nám predviedli niekoľko scén. Pomohol mi aj jeden mongolský priateľ, ktorý študoval v Prahe. Toho sme tiež spoznali tam počas cvičenia.