Martin Jakubec: Ľudia si mysleli, že do roka skončím

► Prečo ste sa rozhodli pre hudbu?
Lebo ju milujem. Spievam si doma, na toalete, v aute, keď sa zobudím. Sprevádza ma všade už od chlapčenských čias. Tým, že rodičia chodili na svadby a dedinské zábavy, starí rodičia spievali, rodina hrala v kostoloch, chrámoch, dostal som sa k nej. Hudba a všetky jej žánre ma fascinujú. Bol som vychovaný na dychovke, prešiel som do Krajíčkovho Repete, čo bol môj sen. Splnilo sa mi to, získal som na Repete práva ako pokračovateľ, dnes je pod mojím vedením. Spievam s kolegami umelcami, mnohých aj zastupujem, manažujem, vydávam CD. Tým pádom ma to veľmi baví a priberám veľa nových žánrov. Najmä posledné dva roky sa aktívne venujem aj mladšej generácii. Po účinkovaní v Sladkom živote sa ku mne začalo hlásiť veľa mladých ľudí. Spolupracoval som s Mariánom Čurkom, Tomášom Hafnerom, Mišom Chrenkom.

► Ako sa vám s mladými ľuďmi spolupracuje?
Super, veď aj ja som mladý človek, mám 32 rokov. Som jeden z nich. Presne viem, čo potrebujú a čo chcú. Chcel by som zdôrazniť, že veľa ľudí ma zaškatuľkovalo ako speváka pre staršiu generáciu, no už to tak nie je. Veľmi ma teší, že dnes môžem povedať, že oslovujem všetky generácie. Dokonca teraz nakrúcam rozprávku, v ktorej účinkujem ako kráľ. Zároveň nahrávam aj rozprávky formou CD. Takže dnes mám naozaj v publiku deti, tínedžerov, mamičky, babičky, až prababičky.

► Mediálnej brandži sa dnes chce venovať veľa ľudí. Ako sa vám podarilo preraziť?
Musíte to v prvom rade chcieť a vedieť to robiť. Umelecký manažment je veľmi ťažký, nezvládne ho hocikto. Išiel som si za svojím snom. Bol to taký americký sen, plnil som si želanie byť istým spôsobom fenomén na tomto poli. Mám veľkú výhodu, že som mladý a ako veľmi mladý som aj začal. V tom čase už všetci tí speváci mali niečo za sebou a ja som bol ľuďom sympatický tým, že ako mladý som začal spievať pesničky starých mám. Preto si ma prisvojili, a tiež je dôležité povedať, že málokto tento žáner aj produkuje. Tým pádom mám také nepísané prvenstvo. Dnes mladí ľudia chcú robiť hudbu, ale o tento žáner nemajú záujem. Odporučil by som im, nech to skúšajú, ale je pravda, že už je toho veľa a trh je malý. Je preto skoro nemožné uplatniť sa. Ale zasa šťastie sa usmeje na tých, ktorí oň pokúšajú. Aj ja som mal viac šťastia ako talentu.

► Na výber vášho smerovania ste museli zažiť všakovaké reakcie okolia…
Moja povaha je pomerne dosť húževnatá, dravá a dynamická, čo sa nie všetkým ľuďom páči. Zvykal som si na dosť veľkú kritiku z radov muzikantov. Nie od obecenstva, ale práve z radov umelcov. Tí ma odsudzovali, miešal som sa im v úvodzovkách do kapusty. Mysleli si, že do roka skončím. Ustál som to, hecovalo ma to viac a viac. Nepochopenie prichádzalo aj z radov mladých ľudí, čudovali sa, ako môže chalan robiť takúto „hlúposť“. Vysmievali sa, ale aj ja som sa smial a išiel si svoje. Razil som si svoju líniu, razím si ju už dvanásť rokov a som spokojný.

► Takže na to treba mať povahu.
Áno, a vnútornú silu. Niekedy tie brutality, ktoré sa točili okolo mojej osoby, boli dosť neznesiteľné. Zo začiatku boli ataky silné, mysleli si, že ma zdeptajú a vzdám sa. Niektoré komentáre sa nedali čítať. Hovorí sa, že úspech vám nikto neodpustí.

► Pustili ste si cudzích ľudí do súkromia, dokonca aj formou televíznej šou.
Chcel som to. Som exhibicionista, inak by som nemohol robiť to, čo robím, rád stáť na javisku a pred kamerami. Som človek, ktorý nemá čo tajiť, až tak si súkromie nestrážim, som otvorený, priamy, bezprostredný. V tej chvíli, ako mi štáb vošiel do domu, som nemal obavu, že by som mal niečo zakázať ukázať. Išli sme na jednu ostrú. Povedal som im, ako bývam, žijem, ako sa má môj pes, čo mám rád, čo nie. Bral som to ako otvorenosť voči ľuďom.

► Keď už sme pri tom, ako sa má váš pes?
Super. Nemá má rád za to, že ho zanedbávam. Je doma sám 16-17 hodín. Ale on to prespí, mám ho tak naučeného. Je to moje všetko, milujem psov, no on je extrém. To je pán Yogi. Má veľmi ťažkú povahu, nikoho si nepripustí k telu. Vyberá si, akého psa si k sebe pustí, jasne dáva najavo, koho vpustí do teritória. Vyberá si dokonca, komu sa dá pohladkať. Dokonca ani mne sa niekedy nedá. Je to veľmi ťažká povaha, keby bol človek, asi by ma prefackal. On je však moja jediná veľká zodpovednosť v živote.

► Venujete sa ešte mediálnemu poradenstvu?
Áno, ale ide to väčšinou samo, riešim veci, keď prídu. Popri tom sa venujem realitám, predávam a sprostredkúvam nehnuteľnosti pre náročnejšiu klientelu. Spravujem zelené polia v golfe, robím catering. A doma relaxujem a spím.

► Ako vznikajú vaše videoklipy?
Väčšinou sa nakrúcajú doma a v zahraničí, v Chorvátsku. Tých setov už je niekoľko desiatok. Nahráva sa mi veľmi dobre, lebo účinkujem s Božankou na chorvátskej Dalmácii a je nám to veľmi blízke. Doma sa venujem národnej tvorbe, krojovanej, ľudovej. Potom robím aj paródie, lebo som zábavný človek, som herec. Je to moje filtrovanie. Nie som statický. Dnes 99 percent umelcov má jednu tvár a snaží sa škatuľkovať. Ja lovím v hlbinách všetkých žánrov a robím tie, ktoré sa ľuďom najviac páčia.

► Čo teraz pripravujete?
Točím film – veľkú bláznivú komédiu, ktorá bude už budúci rok v kinách. Volá sa Fenomén, je to film o mne. Hrám tam sám seba, svoj vývoj, ukážem svoj vstup na hudobné pôsobenie cez prekážky, smutné udalosti, zábavu – až po piedestál. Je to komédia na spôsob Troškovho Slunce, seno, dedinské verzus mestské prostredie. Bude to veľká zábava, pohoda, niečo také na Slovensku ešte nebolo.

► Pôsobíte dojmom, že všetko, čoho sa chytíte, vám vyjde. Čo vám nejde?
Jazyky. Ten svoj slovenský mám najlepší a mám ho podrezaný. Keby som si mal sebakriticky povedať, tak som sa za celý život nenaučil po anglicky ani po nemecky, iba základy. Keď idem do zahraničia a mám sa s niekým rozprávať v angličtine, mám panický strach. Je to asi jediná vec v živote, ktorej sa bojím. Inak som svojský, odvážny, sebestačný, ale angličtina ma deptá. Ostatné všetko mi ide, premením to na úsmev, úspech.

► Usmievali sa aj ľudia, keď ste vkročili do areálu Spolkovej záhrady…
Fanúšikovia ma dobíjajú energiou. Je to úžasný pocit. Čo viac človek chce? Potlesk a úsmev.

► Riadite sa v živote nejakým mottom?
Nerob si nikdy z ničoho starosti, aj keď máš pocit, že to nejde. Povznes sa nad tým, usmej sa a snaž sa byť šťastný. Ak ma v živote niečo trápi, snažím sa na to pozrieť z druhej strany a pochopiť, že asi to tak malo byť.

► Ste šťastný v tom, čo robíte?
V tom, čo robím, určite áno. Som spokojný, šťastný, vyrovnaný. Myslím si, že ľudia to zo mňa cítia, lebo, úprimne si povedzme, je veľa umelcov, ktorí to hrajú. Ja si to naozaj užívam. Samozrejme, mohlo by byť aj lepšie. Vždy je čo vylepšovať. No som v najlepších rokoch, verím, že sa to ešte zdokonalí.

► Trošku ste zaváhali. Čo by ste ešte chceli dosiahnuť?
Treba povedať, že som stále sám a slobodný, nemám rodinu. Takže možno časom, keby ešte niekto prišiel do života, možno by sa to šťastie ešte znásobilo. Ale niekedy aj samota je dobrá, lieči. No ak by som to mal zhodnotiť od jedna do desať, dávam osem a pol. Myslím si, že rokmi sa to bude už len zlepšovať.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 36, ktoré je v predaji od 6. septembra.