O zážitky z Japonska nemali vrbovskí gymnazisti núdzu
Traja žiaci Gymnázia Jána Baltazára Magina vo Vrbovom – Veronika Mokránová, Adam Petrík a Marek Adamčík – ako víťazi medzinárodnej vedeckej súťaže BARS dostali výnimočnú príležitosť byť členmi vedeckej expedície do Japonska. Toto neuveriteľné dobrodružstvo sa začalo 19. marca a skončilo pred pár dňami, 20. apríla.
Nedávno nám poslali svoje prvé zážitky z tejto čarovnej krajiny a my sme sa rozhodli, že ich budeme s vami postupne zdieľať. Veríme, že cestovateľské postrehy týchto mladých ľudí vás zaujmú rovnako ako nás.
Týždeň s udieraním hlavy o strop
Po bezmála 24-hodinovej ceste sme sa dostali do nášho prvého hotela v malej dedinke Toyota blízko takmer tridsaťtisícového mesta Mine. Napriek tomu, že sme na druhej strane sveta, sú naše krajiny veľmi podobné, ak sa na to pozrieme z hľadiska podnebia a flóry, kultúra je však diametrálne odlišná. Je tu slušnosťou chlípať počas jedenia polievky, ukláňať sa pri pozdravení a sú tu dva výrazy na poďakovanie, ktoré ani ľudia žijúci roky v tejto krajine nevedia rozlíšiť, takže ideme štýlom pokus-omyl.
Zmena lokácie vedeckej expedície z Indie na krajinu vychádzajúceho slnka nás prvotne potešila, no nevedeli sme, čo môžeme očakávať. Napriek tomu, že cesta bola dlhá a veľa sme nenaspali, ubehla nám veľmi rýchlo. Zahrali sme si biliard na obrazovke v lietadle, pozreli si film, čo si vedľa nás púšťal brat Čech, vystáli si pár hodín v rade na letisku a zrazu nás už vítala pani v hoteli.
Nebo nad mestom bolo zamračené, keď sme pristávali na letisku vo Fukuoke. Podobne nejasné boli aj naše predstavy o tom, čo môžeme od tohto dobrodružstva čakať. Japonsko nás ihneď po prílete prekvapilo svojou ohromnou organizáciou, čo sa nám Európanom spočiatku javilo byť chaotické a až neskôr sme pochopili tunajší systém a spôsob zmýšľania.
Majitelia domu, i keď obaja nie vyšší ako stredne urastená kosodrevina, boli nesmierne milí a prívetiví. Možno by sa mohlo zdať, že fyzicky nie najvyššia postava môže byť problémom, no v japonskom dome to tak nie je. S touto skutočnosťou som sa rýchlo zoznámil potom, čo medzi mojou hlavou a nosným pilierom situovanom zhruba vo výške 180 cm prebehol balistický test.
Japonsko je krásna krajina a mesto Mine je taktiež veľmi pekné, len ma trocha mrzeli architektonické voľby tunajších obyvateľov potom, čo som si počas dvoch hodín udrel osemkrát čelo. Výhodou bolo, že zhruba po 14-krát to už vôbec nebolo cítiť, a teda sa dá povedať, že som sa zaobišiel bez ujmy.
Počas prvého týždňa sme sa sústredili najmä na prefektúru Yamaguchi, kde sme sa presúvali po paleontologických a geologických lokalitách a nachádzali rôzne fosílie. To bola však tá ľahká časť. Pravým nepriateľom, a to špeciálne pre nášho kapitána Mareka, prezývaného taktiež mašiku, boli paličky. Veľmi sa teším na to, čo nám ešte zvyšok mesiaca prinesie.
Samozrejme, počas prvého týždňa sa toho udialo omnoho viac. Boli sme v rôznych múzeách, v nádherných vápencových jaskyniach, na vykopávkach a mali sme stretnutie s miestnymi obyvateľmi a profesormi, no, žiaľ, tlačí ma dĺžka správy a moje básnické črevo zavarené z japonskej stravy, takže to týmto ukončím.
(GJBM)
