Poézia dreva Juraja Ďuriša z Dubovian na Kolonádovom moste
Rezbár Juraj Ďuriš miluje nielen prírodu a nádherné scenérie, ktoré ponúkajú výhľady do dolín so žírnymi poľami, lesmi, stráňami i strminami. Poézia lesa plného statných dubov, bukov či jaseňov sa preniesla do jeho tvorby v podobe plastík. Skvostné sochy z dreva, ktoré umelec prifarbuje akrylom, môžu obdivovať nielen Piešťanci, ale aj návštevníci mesta či kúpeľov až do 21. apríla vo výstavnej sieni Mólo na Kolonádovom moste. Autor dal svojej výstave príznačný názov – Poézia dreva.
Stojíme pri drevenej plastike, ktorú autor vyrobil na počesť nedávno zomrelého režiséra Juraja Jakubiska. Vedľa tejto plastiky je Alžbeta Bátoriová, ktorá sa vraj hneď, ako výstavu otvorili, „minula“. Po ľavici Jakubiska je vyobrazená Tisícročná včela sediaca s rozprestretými krídlami na medovom pláste. Všetky tri skulptúry súvisia so životom a tvorbou obdivovaného režiséra. „Drevené plastiky vyrezávam z duba motorovou pílou a dorábam ich rôznymi frézkami. V záverečnej fáze plastiky domaľovávam ekologickými akrylovými farbami na drevo,“ uviedol Juraj Ďuriš.
„Asi dvadsať rokov sa venujem maľbe, okolo šesť rokov drevorezbe. Som samouk. Predlohou sú mi fotky, vyberiem si ich viac a podľa nich sa snažím zachytiť danú postavu. Takto som vyrobil aj tie, ktoré vystavuje na Kolonádovom moste. Je tu kocúr Félix, mám tu rôznych anjelov či dve tety. V marhuľovej blúzke je teta z Dubovian a druhá, v čiernom ručníčku, je babička z Oravy.“ Ako ďalej rezbár prezradil, naplno sa venuje iba maľovaniu a drevorezbe: „Kvalitnejšie drevo sa zháňa obtiažnejšie, pretože musí mať štruktúru, ktorá ma zaujme, nemôže to byť klasická metrovica.“
Autora prišli počas vernisáže, ktorá sa konala v utorok 14. marca, podporiť jeho známi i priatelia. „Všetkých spoločne volám – moja rodina,“ usmial sa rezbár.
„Juraj Ďuriš sa narodil 23. novembra 1972 v Piešťanoch, v súčasnosti žije a tvorí v Dubovanoch. Tvorivosť a umenie si vybral za svoju životnú púť už v detstve. Popri zamestnaní sa vo voľných chvíľach najskôr venoval kresleniu a maľbe. Inšpiroval sa aj technikou airbrush. Pomocou vzduchovej pištole nanáša na predmety a plochy obrazy z reálneho alebo fantazijného prostredia. Pre jeho voľnú maliarsku tvorbu je charakteristická maľba portrétov a tiež krajinomaľba.
Hovorí sa, že dobrým rezbárom môže byť len ten, čo vie nakresliť všetko okolo seba, potom to dokáže podľa svojej predstavivosti nájsť aj v dreve. Práve ono mu pred pár rokmi učarovalo. Drevo voňavé, plné očakávania, ktoré iba zručný majster dokáže prebudiť. Dubovému masívu vdychuje druhý život. Z jeho tvorby môžeme obdivovať figurálne plastiky, lavičky a rôzne úžitkové i dekoratívne predmety. Autorove plastiky oscilujú medzi fantazijným a reálnym svetom. Inšpiráciu nachádza v histórii, v hudbe, vo svete zvierat, ale aj v ľuďoch,“ povedala kurátorka výstavy Ingrid Galková.
Juraj Ďuriš vyslobodzuje sochy z dreva. Pritom rešpektuje farebné kontrasty, letokruhy a anomálie, aby zvýraznil jeho naturálnu povahu. Preto mnohé z nich ponecháva v pôvodnej prírodou danej farbe. Iné zasa koloruje. Ako hovorí, „strom nekončí svoj život po vypílení, ale pokračuje v predmetoch z dreva, ktoré nám prinášajú radosť i úžitok.“
Dôkaz, že jeho diela sa ľuďom naozaj veľmi páčia, je aj v tom, že napríklad socha Alžbety Bátoriovej je vraj už predaná. A na rad isto prídu ďalšie, veď umenie má ďalej žiť mimo svojho autora. Má byť tam, kde osloví svoju spriaznenú dušu.
