Melancholický pútnik Laco Teren sa vrátil do Piešťan
Keď sa medzi galeristom, v tomto
prípade Dagmar Ondkovou, a
umelcom, ktorý o sebe vyhlasuje,
že vlastne ani poriadne maľovať
nevie, pričom patrí k najzaujímavejším
tvorcom generácie výtvarníkov
slovenskej postmoderny, vytvorí
priateľské puto, môže z toho
vzniknúť zaujímavá výstava. Ladislav
Teren, ktorý ako decko vyrastal
v Piešťanoch, sa do mesta vrátil
cez svoje obrazy.
Najnovšie maľoval napriek svojej mohutnej postave diela menších rozmerov ako zvykne. Bol totiž po operácii, drobnejšie plátna sa mu maľovali jednoduchšie. „Nemusel som sa tak naťahovať a oháňať štetcom. Ale musím podotknúť, že tvorba menších diel je pracnejšia, lebo treba maľovať dôkladnejšie,“ skonštatoval umelec. Vytvoril kolekciu zátiší z ovocia či kvetov, ktoré už na prvý
pohľad privodia úsmev a pohodu. Sú jednoduché ako facka. A osviežia ako jahodová zmrzlina uprostred tropického leta.
L. Teren ich maľoval v záhrade nebohého otca, do ktorej sa ako melancholický
pútnik stále vracia. Tam cíti pokoj. Nepestuje, iba maľuje. „Môj otec bol pestovateľ a miloval záhradu, my sme ju ale nenávideli, pretože sme v nej museli pracovať. Otec bol naozaj obdivuhodný, osobitý, taký bol aj jeho prístup k práci, respektíve k jej zadeľovaniu a forme. Napríklad ostrihal vinohrad, nechal ho zarásť a potom nás zavolal, aby sme odstrihnuté haluze povyťahovali, čo nebolo ani zďaleka jednoduché. Keby si tam hneď na začiatku dal fúrik a révu by odviezol, to všetko sme nemuseli robiť,“ zaspomínal si L. Teren.
