Jankov vŕšok pod Čachtickým hradom osirel
S veľkou bolesťou v srdci nám naša čitateľka z Piešťan poslala smútočné oznámenie o skone jej milovaného manžela a otca štyroch už dospelých detí, 59-ročného Jána Šintála. Jeho umelecké meno Andrej Štiavnický zdobí sériu publikácií venovanú Alžbete Bátoriovej, Čachtickému hradu i jeho podzemiu, historickým reáliám o živote a dobe, v ktorej grófka Alžbeta prežívala, bola na slobode i odsúdená najvyšším súdom. Sériu románov, kde vykresľuje aj životy Alžbetiných potomkov, ale i uhorských panovníkov dvoch storočí – šestnásteho a sedemnásteho – nielen sám napísal, ale ich aj veľmi aktívne predával.
Dvaja spisovatelia: Ján Šintál, alias Andrej Štiavnický (vľavo) s Miroslavom Dobiašom . (Autor: Foto M. Dobiaš)
Tam, na hrade a neskôr na úpätí vŕšku v čase i v nečase, oslovoval Andrej Štiavnický svojich budúcich čitateľov, aby ich zaujal príbehom, ktorý akoby nikdy nekončil. Bol večný, tak ako hľadanie pravdy, po ktorej Štiavnický prahol ako po životodarnej vode. Jeho priateľ spisovateľ Miroslav Dobiaš v deň, keď Ján Šintál skonal, teda v stredu 25. januára, napísal na svoj facebookový profil: „Dnes nás opustil môj priateľ spisovateľ Andrej Štiavnický. Bol o pár dní mladší odo mňa. Jankov odchod (Andrej Štiavnický bolo jeho umelecké meno) ma veľmi zarmútil. Poznal som ho dlhé roky, v mojej pamäti zostane ako zanietený hľadač historickej pravdy o krutej čachtickej panej. Niekomu sa možno nepáčilo, akým spôsobom predával svoje knihy, ja som ho za to obdivoval. Honoráre autorov sú mizerné, ťažko z nich vyžiť. On bez reptania vzal na seba úlohu distribútora aj kníhkupca, svojou prácou dokázal zabezpečiť rodinu. A hlavne – bol to slušný človek. Bohužiaľ, pod Čachtickým hradom ho už nestretnem. Bude mi chýbať.“
Čachtický hrad má svoje neopísateľné fluidum, vojdúc do jeho zrúcanín človek pocíti zvláštny pokoj. Možno práve ten lákal Jána Šintála ako magnet. On bol strelkou, ktorá presne určovala smer – „áno, idete správne“. Spomínajú na neho stovky návštevníkov hradu Alžbety Bátoriovej, nebolo ho totiž možné prehliadnuť. „Smutná správa, aj to miesto, kde stával – Jankov vŕšok, bude odteraz smutným. Vlastne to bolo dosť statočné tam osamelému držať stráž… Svet vie byť niekedy veľmi neláskavé miesto na život,“ uviedla svoj komentár k skonu spisovateľa Marcela Bednárová.
Ďalší čitateľ Piešťanského týždňa, Leoš Kopec, ktorý žil v Piešťanoch, teraz ale v Čechách, sa s Jánom Šintálom rozlúčil takto: „Ja som Janka poznal už od druhej triedy na V. ZDŠ Mojmírova a potom sme sa stretli v áčke na piešťanskom gympli. Bol jediný, ktorý bol (aj v čase normalizácie – doplnenie redakcie) verný Bohu. Nebol preto ani pionier ani zväzák. Dejepis a slovenskú literatúru mohol prednášať z fleku. Bol spisovateľ a historik, odmlada bol svojský, obklopený svojím svetom a v tom bola jeho genialita. Nepoznám nikoho, kto by mal naň krivé slovo, aj tie knihy predával nevtieravým spôsobom. Čo by som dal si k nemu prisadnúť a počúvať ho. Janko, budeš mi chýbať.“
Ján Šintál podľahol zákernej chorobe, odišiel na večnosť z pokoja svojho milovaného domova.
Rodina, príbuzní, priatelia, známi, bývalí kolegovia či spolužiaci, ale aj verejnosť sa s ním rozlúčia v pondelok 30. januára na cintoríne na Žilinskej ceste v Piešťanoch. Dopoludnia bude v Kostole sv. Štefana svätá omša za zosnulého.
Nech odpočíva v pokoji! Úprimnú sústrasť celej rodine!
Viera Dusíková, foto: Miroslav Dobiaš
