Drahovce: Divadlo Dobreta oslávilo desaťročnicu veľkolepo

Celý príbeh sa začal písať v roku 2011. V tom čase sa v Drahovciach zakladalo centrum voľného času, ktorého súčasťou mal byť aj dramatický krúžok. Do centra zavolali Blanku Kollárovú, dnešnú režisérku Dobrety, o divadle sa ale v tom čase ešte ani nechyrovalo.

Kto však bude v divadelnom krúžku pôsobiť? Prihlásili sa napríklad viacerí členovia združenia Superuvoľnení, ktoré v obci robí letné tábory a iné aktivity pre deti. „Išli aj takí, ktorí nevedeli, čo je divadlo. Ale nacvičili sme spolu nejaké vianočné programy, naštudovali Malého princa,“ zaspomínal manažér Divadla Dobreta, Martin Majtán.

Všetci herci v tom čase boli študenti, z nich polovica chcela robiť divadlo, no polovica začala hrať len preto, že išli aj iní. „Až po čase sa vykryštalizovalo, kto je na ochotnícke divadlo stvorený a kto nie, kto to robiť naozaj chce a kto nechce,“ skonštatoval manažér. V dramatickom krúžku pôsobili približne do polovice roka 2012. Napokon sa rozhodli založiť divadlo a dostali pečiatku s pôsobivým dátumom – 12. 12. 2012. Práve preto sa malo konať Vianočné soaré k desaťročnici ešte pred Vianocami, ale choroby to neumožnili.

Spočiatku celé divadlo, pomenované podľa dávneho názvu obce, tvorili Drahovčania, ktorých postupne začali dopĺňať aj ochotníci z iných miest a obcí. „Vo Vianočnej kolede sme už mali Karolínku Beňačkovú z Piešťan a Radku Kováčovú z Banky. Tá nám dokonca robila k predstaveniu aj hudbu,“ zaspomínala si Kollárová s tým, že viacerí, ktorí v tom čase zo súboru poodchádzali, by sa možno časom herecky vyprofilovali. „Niekto sa oženil, niekto odsťahoval, niekto mal aj viacero združení, v ktorých pôsobil,“ doplnil ju Majtán a skonštatoval, že herecky ochotníkov preverila ďalšia hra – Z dreva vyrezané alebo Jánošík podľa Vivaldiho.

Jánošík bol prelomový

Nielen od hercov, ale aj z radov občanov vtedy zaznievalo, že by bolo vhodné naštudovať niečo ľudové. „Pôsobil som predtým ešte v jednom divadle v Považanoch, kde sme hrali napríklad Kamenný chodníček a iné ľudové hry,“ dodal manažér a herec v jednej osobe. Prišlo teda na Jánošíka, ktorého autorom je Ľubomír Feldek.

„Nakontaktovala som sa na pána Feldeka a, chvalabohu, nadviazali sme úžasnú spoluprácu. Zaujal úžasný postoj a veľmi nám pomohol s autorskými právami, takže hru môžeme hrať doteraz. Prišiel vtedy do Drahoviec aj na premiéru a odvtedy sa zúčastnil niekoľkokrát na našich ďalších predstaveniach. Veľmi sa mu páčilo, bol spokojný, spolupracujeme dodnes, sme mu nesmierne vďační, veľmi si to vážime,“ povedala Kollárová. Neskôr naštudovali od Feldeka aj iné hry – Smrť v ružovom a Karolova teta.

Kým sa však Dobreta dostala s Jánošíkom na pódium, ubehol nejaký ten piatok. „Počas naštudovania hry nám dočasne odišli kľúčoví herci, takže sme to stopli. Mali sme krízu… A v tejto pauze sme za dva mesiace nacvičili Mrázika. Kostýmy sme mali vtedy požičané z Novej scény, vyzeralo to naozaj pekne. Potom sme sa vrátili k Jánošíkovi a dokončili sme ho,“ priblížil Majtán.

Jánošík im však do súboru priniesol aj dôležitého člena – hudobníka. I keď najprv bolo potrebné doriešiť hudbu, keďže je to písané ako muzikál. „Nevedela som si predstaviť, kde k tomuto predstaveniu zoženiem hudbu. Niekde na internete som sa však dočítala, že pôvodnú hudbu robil Egon Gnoth. No vôbec som nevedela, kto je to, odkiaľ je… S pomocou internetu sa mi napokon podarilo zistiť kontakt, a tak som zavolala do  Starého divadla Karola Spišáka v Nitre… Mali sme šťastie, stretli sme úžasného človeka, s ktorým spolupracujeme dodnes. Bol veľmi milý a srdečný, žiaľ, povedal mi, že k tejto hudbe už nemá žiadne podklady,“ premýšľala režisérka nad náročným zháňaním muziky.

Napokon si hudobník spomenul, že toto predstavenie hral aj divadelný súbor z Hubovej, mal ho dokonca nahrané i na CD. „Na tom cédečku však boli naspievané pesničky, my sme potrebovali len hudbu… znotovanú. No potom sme zasa zistili, že potrebujeme harmonikára. A zohnať harmonikára na takúto hudbu, ktorá sa na prvé počutie zdá, že je folklórna, ale pritom má aj iné prvky, nie je vôbec jednoduché…“ priblížila komplikovaný proces Kollárová.

Ako doplnil Majtán, náročné bolo vôbec zohnať harmonikára do divadelného súboru, ktorý nepríde jednorazovo ako na svadbu alebo oslavu, ale ktorý bude skúšať pravidelne, bude vedieť, čo a ako má zahrať a bude so súborom spätý: „Zháňal som po okolí a dostal som odporúčanie na Roba Schallera. Zavolal som mu, v priebehu niekoľkých sekúnd sme si potykali, ani som ho nenechal dohovoriť a spýtal som sa ho, či môže v stredu alebo štvrtok. Povedal štvrtok, prišiel a odvtedy je s nami. Od roku 2014.“ Režisérka doplnila, že tento harmonikár vtedy vôbec nevedel, do čoho ide: „Nie je to jednoduché ani teraz, chceme od neho ťažké veci. Je to však skúsený hudobník, zvláda to, je zodpovedný, poctivo pripravený, úžasný.“

Komplikácie pre pandémiu

Harmonikár Robo Schaller neskončil pri Jánošíkovi, ale nacvičil aj Mrázika a neskôr Smrť v ružovom – príbeh o Édith Piaf. V súčasnosti hrá tiež v najnovšej hre Jaghali, spievajúci oheň.

Medzitým ochotníci zahrali Karolovu tetu, tentoraz však bez harmoniky. S hudbou tu pomáhali šikovní chlapci z okolia – Jano Cibula a Rasťo Sumega. „Povedali sme im, čo asi chceme, predviedli sme, aké máme možnosti, a oni nám zložili hudbu. Popri Karolovej tete sme robili aj predstavenie Inak to nebude, čo je jediná hra, ktorú Blanka nerežírovala. Bola to prvotina Filipa Čechoviča, ktorý je naším hercom a vedie aj detský dramatický krúžok Dobretka,“ uviedol Majtán.

No a potom prišla pandémia. Herci z Dobrety v tom čase skúšali len veľmi málo, ale predsa sa im podarilo nacvičiť novú hru. „Mala som zálusk na Cigáni idú do neba, ale prišla od ľudí požiadavka, že by chceli rozprávku. Tak sme spravili kompromis a na motívy rómskych rozprávok nacvičili hru Jaghali. Mala som vďaka pandémii čas napísať celý scenár. Texty piesní nám do tejto hry napísal Ľubomír Feldek, pán Gnoth skomponoval hudbu,“ dokončila Kollárová.

Pandémia a obmedzenia im však nácviky komplikovali, a tak sa posunul aj termín premiéry. „Skúšame v kultúrnom dome, kde máme aj všetky kulisy, kostýmy, šatne. Máme tu zázemie. Je nás približne 25, vekovo sme od 18 do 45 rokov. Máme tu ľudí zo Senca, Pezinka, Bratislavy, Trnavy, ale aj z Červeníka, Moravian nad Váhom či Leopoldova. A toto musíme skĺbiť dokopy s tým, že sú to pracujúci ľudia. Už to nie sú tí študenti, s ktorými sme tu mohli byť každý deň. Jeden má rannú, jeden poobednú, ďalší má dlhý alebo krátky týždeň, jedna je tehotná, druhá je tehotná, iný má koronu. Mali by sme sa stretávať každý piatok, ale s účasťou je to také, že keď niekomu vyjde zmena v práci, už chýba. Ďalší chýbajú, lebo sú chorí,“ priblížil manažér a dodal, že niektorí už členmi divadla ani nie sú. Časť sa totiž oženila, povydávala. Počas rokov však vznikli páry aj priamo v súbore, z nich dokonca dve manželstvá.

V súbore sú obľúbené všetky hry, nikto neprotestuje, nech sa ide hrať čokoľvek. V repertoári súboru totiž ani jedna hra nie je rovnaká ako druhá – a to ani žánrom, ani pôvodom hudby či scenárom. „Najnáročnejšia je asi Jánošík, ale pre hlavné postavy tiež Smrť v ružovom. Lenže ťažké sú aj ostatné – Karolova teta pre humor, Jaghali pre temperament,“ zamyslel sa Majtán.

Súbor často hráva okrem domáceho kultúrneho domu i v okolitých mestách a obciach, napríklad vo Veľkom Orvišti, na Banke, v Hornom Dubovom, Brestovanoch, Zohore, ale aj v Piešťanoch, Pezinku, Senci, Trnave či v Bratislave. Vystupovali aj vo francúzskom Cannes.

Výročie oslávili výberovkou

Po dlhých úvahách sa v súbore rozhodli, že desaťročnicu neoslávia jedným vybraným predstavením, ale uvedú z každého doposiaľ naštudovaného predstavenia a mnohých vianočných programov približne desaťminútový kúsok. „Do programu sa zapojili aj naši bývalí herci. Oslovili sme všetkých a všetci prišli. Mali sme päť skúšok, z ktorých väčšina ani skúšky neboli, lebo kým niekto dorazil z práce, iný už nemal stráženie pre deti. Texty sme povyťahovali v hlavách ‚zo šuflíkov‘. Náročné to bolo s kostýmami. Je iné odohrať celé predstavenie v jednom a iné prezliekať sa každých desať minút,“ priblížil Majtán, ktorý je podľa režisérky v súbore nenahraditeľný.

„Bez Martina by to nefungovalo. Aby sme vôbec mohli hrať, potrebujeme dobrého manažéra, a to je Martin skvelý. Ďakovať treba aj celému kolektívu, špeciálne Robovi Schallerovi. A čo sa týka priestorov a podpory, tak obci. A s kostýmami pomáha moja dcéra Martina Kramáriková, ktorej tiež patrí veľká vďaka,“ dodala Blanka Kollárová.

Jej slová, ktoré 7. januára otvárali výnimočné podujatie, tento text uzatvoria. Vystihujú totiž vnútorné motivácie hercov, ktorí tvoria srdce súboru: „Typický ochotník je ten, kto divadlo miluje, ale nechce sa ním živiť a nenechá sa odradiť ani nepriaznivými podmienkami. Sme filantropi, ktorí svoj voľný čas, energiu a aj peniaze dávame do koníčka. Neprináša to teda peniaze, moc, ba ani slávu. Prináša však radosť a dobrý pocit. Pocit, že niekam patríme.“