Obrazy, akryly i abstrakcie Ivana Puťoru

Ivan Puťora sa narodil v roku 1935 v Užhorode, ktorý v tom čase patril do Československa. Väčšinu detstva prežil v Trebišove. Keď mu jeho ujo, matkin brat maliar Janko Alexy, poslal škatuľu pastelových farieb, začal maľovať. V kreslení pokročil tak, že v miestnych novinách, ktoré vydával Trebišovský cukrovar, prispieval ilustráciami podľa objednávky.

Jeho druhým hobby bolo fotografovanie a s tým spojená túžba stať sa kameramanom. V roku 1954 začal pracovať vo filmovom štúdiu na bratislavskej Kolibe. Po rôznych pracovných profesiách konečne ako asistent kamery pracoval na dnes ikonickom filme Štvorylka. Jeho práca bola na dva roky prerušená základnou vojenskou službou. Po jej skončení pokračoval vo svojej profesii ako asistent kamery, neskôr ako druhý kameraman vo viacerých hraných filmoch.

Pretože bol obdivovateľom svojho uja aj iných maliarov, maľovanie pastelom sa stalo jeho hobby. Dvakrát sa pokúšal spraviť prijímacie skúšky na Vysokú školu výtvarných umení, ale pre „nedostatok talentu“ nebol prijatý. Neskôr ho prijali na pražskú vysokú školu FAMU, kde po päťročnom štúdiu odboru filmového obrazu skončil s vyznamenaním. Pridruženou súčasťou štúdia pre kameramanov bolo aj ročné figurálne kreslenie.

Po ukončení FAMU Puťora pokračoval vo filmovom štúdiu na Kolibe. Ako kameraman pracoval na filme Niet inej cesty. Ďalšia významná kameramanská práca sa mu naskytla v rozsiahlom dokumentárnom filme Ludwig van Beethoven v rakúsko-nemeckej koprodukcii. V tom čase film obehol celý západný svet. Po ňom mal pracovať na filme o Antonovi Brucknerovi, ale politické normalizačné okolnosti po roku 1968 mu to neumožnili. Puťora sa dostal do problémov, bol vylúčený z KSČ a brata mal v emigrácii, čo mohlo byť dôvodom k stále menším pracovným príležitostiam. Mohla to byť ale aj iná okolnosť, pretože počet kameramanov na Kolibe prevyšoval počet filmov, ktoré sa realizovali.

Ivan Puťora podal žiadosť o vysťahovanie a po ďalších peripetiách skončil ako robotník v Slovnafte. Po dobu 13 rokov nemohol vycestovať. Všetok voľný čas venoval maľovaniu olejom či pastelom v jednom pivničnom priestore domu. Výsledok jeho snaženia vyústil do prvej výstavy v Malej galérii mesta Bratislavy v Slovnafte. Puťorov výtvarný prejav nepasoval ani do politicky predpísaného slohu, ani do folklórneho.

V roku 1983 mu bolo umožnené vycestovať na „Západ“ na základe pozvania svojho brata na návštevu. Do ČSSR sa nevrátil. Počas pobytu vo Viedni voľný čas strávil maľovaním pastelov vo svojom štýle a tam aj vystavil svoju tvorbu so skupinou viedenských výtvarníkov.

V roku 1984 sa Puťora usídlil v Kanade. V niekoľkých galériách v Toronte aj samostatne vystavoval. Najdôležitejším bola spoločnosť Limited Edition, ktorá od výtvarníkov obrazy kupovala a potom distribuovala do iných galérií v Ontáriu a USA. Na Trieniale slovenských výtvarníkov v Kanade (1989) dostal čestné uznanie.

V rámci diplomovej práce Puťora objavil nový pohľad v oblasti vyhodnocovania ostrosti fotografického obrazu. Jeho skrátená diplomová práca bola publikovaná v prestížnom americkom odbornom časopise a neskôr v Anglicku, pričom tento objav bol patentovaný v ČSSR. Podstatou výrobku bola je komplikovaná presná tlač, ktorú v čase vynálezu nebolo možné dosiahnuť. Do dnešného dňa je Putora Sharpness Indicator trvalou mernou jednotkou vo vyhodnocovaní ostrosti filmových a televíznych kamier po celom svete.

Lillian Puťorová/(am)