Blog Jozefa Malíka: Doma by ťa nenapadlo hádzať smeti pod sedadlo.
Tento nápis si pamätám ešte z mojích školských čias a bol vylepený skoro v každom autobuse. Teraz si však viac všímam čistotu naších ulíc a okolia, keď idem peši. Odpadky sa hromadia prílíš rýchlo na všetkých miestach, len nie v smetných košoch.
Zo začiatku som si myslel, že mesto by mohlo byť v tomto smere aktívnejšie, ale na druhej strane chápem aj to, že rýchlosť znečisťovania ulíc a okolia je až príliš rýchla na to, aby sa to dalo technicky zabezpečiť. Koše na odpad máme na každom rohu, preto nechápem, ako niekto dokáže odhodiť papier, či plastovú fľašu len tak, kde sa mu zachce.
Najviac ma zaráža, keď pri potulkách do tunajšieho okolia vidím jednu skládku vedľa druhej. Ako niekoho vôbec napadne vyvaliť vlečku bordelu voľne v prírode, keď máme legálne skládky a zberné strediská? Tak či onak, musí všetok ten bordel naložiť, meria často krát dlhé kilometre, len aby našiel vhodné miesto, kde ho nikto neuvidí a tam vykoná svoje dielo. Potom späť ďalšie kilometre domov tváriac sa, že všetko je v úplnom poriadku. Možno raz, keď si sám alebo jeho blízky ublíži na rozbitej fľaši alebo starom hrdzavom drôte pochopí, že to asi nebol až taký dobrý nápad. Ale skutočne sa musí najprv niečo stať?
Pri akcii zameranej na očistenie brehov Váhu od odpadkov, ktorá sa konala tento rok pod názvom „Naše gesto pre čisté mesto“ sa okrem mnohého iného odpadu na prúdoch našla chladnička. Ktorý inteligentný človek si dal takú námahu doviesť ju po neľahkom teréne až tam? A možno si chcel iba schladiť pivko pri oddychovaní v letných mesiacoch pri vode…
Naše deti nám o chvíľu položia otázku: „Prečo ste sa viac nesnažili chrániť prostredie, v ktorom máme my teraz žiť?“ Čo im odpovieme? Že sme nevedeli? Že sme zabudli, či sa pomýlili? Nemyslím, že nám prepáčia takúto odpoveď. Prečo sme tak zahľadený iba do seba? Veď predsa príroda je jediná skutočná hodnota, ktorá tu po nás ostane.
