Piešťany – prevrat v roku 1918 a vznik ČSR

V Prahe 28. októbra, resp. 30. októbra v Turčianskom Svätom Martine síce bola ČSR deklarovaná, ale na dnešnom území Slovenska ešte prakticky neexistovala. Muselo prejsť niekoľko dlhých týždňov, ba mesiacov, kým československé jednotky vybojovali Slovensko z rúk Maďarov.

Až po porážke boľševickej revolúcie v júli 1919 sa Slovensko stalo definitívne súčasťou ČSR. Tieto oslobodzovacie boje si vyžiadali viac než tisíc obetí, najmä z radov Čechov.

Ani v našom meste (vtedy ešte obci) v októbri 1918 ČSR neexistovala. Z jednotlivých frontov sa postupne vracali narukovaní muži. Dodajme, že zväčša so zbraňou v ruke. Práve oni rozhodujúcim spôsobom revolucionizovali dovtedy ubitú spoločnosť, posmeľovali vojnovým strádaním zdecimované a ožobráčené obyvateľstvo.

Chýbali základné potraviny – ľud bol na pokraji hladu, kým vyššie postavené úradné osoby (napr. notári), obchodníci a špekulanti z vojny profitovali, či už korupciou, alebo čiernym obchodom. Stačila len iskra, aby hnev ľudu vybuchol a hľadal si terč. Ten našiel najmä v notároch, obchodníkoch (obchody boli väčšinou v židovských rukách) a niekedy aj v žandároch.

V situácii, keď bola stará uhorská moc už prehranou vojnou oslabená, a nová, československá, sa ešte neetablovala, nastávalo na mnohým miestach krajiny bezvládie (anarchia). Jej hlavným sprievodným javom boli povestné rabovačky (ľudovo nazývané rabovky).

Masy ľudu si koniec vojny, koniec Uhorska a „slobodu“ s tým spojenú vyložili veľmi jednoducho – ako slobodu zobrať si tovar z obchodu, zadarmo sa opiť v krčme, beztrestne si odstreliť zver v grófskom lese či vyrovnať si účty s kýmkoľvek, kto sa v minulosti previnil.

Rabovačka bola aj v Piešťanoch

Rabovačky sa začali aj v samotných Piešťanoch. Ako poznamenáva kronika, za obeť ľudovému hnevu padli najprv, 3. novembra 1918, dva menšie židovské obchodíky. „Večer okolo pol ôsmej hodine zoskupil sa pred Obecným domom veľký nával ľudu a kričaním ,ohoľ ho‘ vlámal sa do dvoch menších židovských obchodov, kde všetko vyvrátil a vrútil sa s veľkým krikom do kúpeľného rayonu“. Pokladňu, ktorú mal žid Sigmund Urban ľud „ekrazitom rozlámal“, pričom stihol vziať útokom ešte štyri ďalšie obchody.

Viac sa rabovačky nestihli rozvinúť a záznamy nehovoria ani o mŕtvych či ranených. Za ďalšie obnovenie poriadku môžu Piešťany vďačiť najmä množstvu dôstojníkov, ktorí sa zdržovali v kúpeľoch a svojou autoritou ďalšie násilnosti zastavili, ako aj vplyvu Winterovcov.

V Piešťanoch sa miestna národná rada utvorila 4. novembra, pričom jej predsedom sa stal Gašpar Štefanka, podpredsedom Gašpar Antal. Spolu mala 22 členov. Dovtedajší hlavný slúžny (slúžnovské úrady boli akýmisi predchodcami okresných úradov, najnižším článkom štátnej správy boli notariáty na čele s notármi), ktorý stál v maďarských službách, Piešťany narýchlo opustil.

O pár dní neskôr si miestna SNR zriadila aj svoj pomocný orgán – Obecnú národnú stráž, ktorú tvorilo 60 mužov, tí bdeli nad dodržiavaním verejného poriadku. Dňa 28. novembra 1918 prišli do Piešťan aj prvé české vojenské jednotky, čo bola pre obec i okolie dôležitá zábezpeka.

Značne väčšie drámy, s množstvom mŕtvych a ranených, sa však odohrávali v blízkom okolí. Prvé zmienky o rabovačkách za zachovali z 2. novembra v Hlohovci a okolí. 3. novembra sa začala „revolúcia“ aj vo Vrbovom (ktoré však v tom čase patrilo nie pod Slúžnovský úrad v Piešťanoch, ale v Novom Meste nad Váhom).

Z tunajších úradov boli odstránené maďarské nápisy, tabule a začali aj protižidovské výtržnosti. Pod heslom „biť a brať“ sa strhlo rabovanie obchodov, ktoré sa otvárali – sekerami a čakanmi. Ako poznamenáva dobový zápis, „kto len mohol, išiel rabovať“, a „nielen chlapi, ale aj ženy boli spité“.

V Kocuriciach mŕtvi

Pri týchto akciách často tiekla aj krv. Napríklad aj v Dolnom Lopašove, Šterusoch či v Kocuriciach, kde bolo niekoľko ranených a mŕtvych. V posledne menovanej obci sa hnev ľudu obrátil aj proti nenávidenému notárovi, ktorého pred zlynčovaním a takmer istou smrťou zachránil len miestny farár.

V Moravanoch zas obyvatelia vyrabovali okrem obchodu aj tunajší kaštieľ, pričom jeden občan bol zastrelený. Vyrabovaný bol tiež kaštieľ v Rakoviciach, kde padlo za obeť až 3000 fliaš uskladneného 70-ročného tokajského vína a množstvo vzácnych porcelánových nádob japonskej a čínskej výroby.
Okrem panských sídel, kaštieľov, kúrií či židovských obchodov boli terčom ľudu majere či malé priemyselné podniky, predovšetkým pálenice. V Malom Orvišti ľudia úplne vyrabovali majer s ovcami a vybrakovali pálenicu. „Košiar, kde ovce boli na noc zavreté, bol rozobraný tak, že len trámy z neho ostali“, uvádza historik prevratu Karol Medvecký.

V Drahovciach zas miestni tak vyrabovali šesť židovských domov, že z týchto len „holé múry ostali“. Rabovačka neobišla ani Veľké Kostoľany, kde boli už 3. novembra zastrelení dvaja občania. V miestnej stanici bol odstavený vagón s nákladom petroleja, určený do Nemecka. Vzhľadom na ľudovú revolúciu na miesto svojho určenia už nedorazil, ale túto, cez vojnu nedostatkovú a vzácnu tekutinu, si v menších či menších dávkach „rozčapovali“ obyvatelia širokého okolia.

Z pálenky dokonca varili polievku

Najväčšia pálenica sa nachádzala v Hôrke nad Váhom; v novembri 1918 tam bolo uskladnených až 130 hl liehu. Tento si obyvateľstvo obcí širokého okolia v dňoch 3. až 8. novembra odnášalo domov. Všetky domácnosti mali nádoby naplnené liehom.

Ten pili nielen muži, ale, ako uvádza miestny učiteľ, ženy z liehu varili doma deťom polievku, takže všetko obyvateľstvo bolo niekoľko dní opité.

Celkovo však prevrat až takú humornú atmosféru nemal, ale poznačili ho veľké tragédie. Tie mali na svedomí nielen rôzni výtržníci, ale podľa dobových pamätníkov i písomných svedectiev aj maďarsko-židovské gardy. Boli to trestné komandá, platené či najímané zväčša zámožnejšími židmi, ktoré mali exemplárne trestať (a zastrašovať) búriaci sa ľud.

V obci Modrovka tak napríklad 8. novembra takáto skupina ozbrojencov z Piešťan postrieľala piatich mužov z Modrovej, ďalšie dve osoby zabila v Modrovej a ďalšieho muža na Lúke.
Ešte väčší masaker takéto komando spôsobilo v Chtelnici, kde postrieľalo až 11 miestnych občanov, vrátane učiteľa. Prevratové udalosti tak mali v Piešťanoch relatívne pokojný priebeh. Krv netiekla, hospodárske zdroje boli uchované a revolučné vrenie sa podarilo skoro minimalizovať.

Tento jav mal však aj odvrátenú stránku, na ktorú poukazovali v nasledujúcich rokoch prívrženci nového režimu. Utlmenie revolúcie totiž umožnilo v mnohých smeroch zakonzervovanie starých mocenských a úradníckych kádrov. Niekdajší maďaróni a stúpenci uhorského režimu tak bez problémov, beztrestne „preplávali“ do nových pomerov ČSR.

Dodajme na záver, že sa tak nestalo len v Piešťanoch a už vôbec nie poslednýkrát v našich dejinách…

Martin Lacko