Alexandra Mathiasová: Dá sa to aj inak
Kráčate po zaľudnenej ulici.
Mnohí sa náhlia za povinnosťami,
iní si vykračujú a vychutnávajú si
atmosféru mesta. Kľučkovať pomedzi
nich nie je jednoduché, no
len pri letmom dotyku ramien pri
obiehaní sa každý, kto „spomaľuje
premávku“, úprimne ospravedlní.
Predajcovia, strážnici, ba dokonca aj upratovačky na verejných toaletách sa usmievajú. Každému ochotne odpovedajú na zvedavé, často i zbytočné otázky. Usmievajú sa a prajú mnoho zážitkov a krásny deň. Tešia sa, že ste k nim zavítali a dajú vám to najavo.
Sedíte v dopravnom prostriedku. Zľava sa lakťom dotýkate černošky, sprava odpočíva Hispánec. Zdvihnete zrak, porozhliadnete sa a zbadáte prierez svetovou kultúrou. Na niekoľkých metroch štvorcových sa stretávajú zástupcovia azda všetkých kontinentov, nik sa nad nikým nevyvyšuje. Nehaní spolucestujúceho len pre farbu pleti, i keď si človek možno spontánne zaspieva. Po vykročení na pevnú pôdu a bezradnom poškuľovaní po okolí vás osloví neznámy človek, spýta sa vás, kam sa chystáte, a nezištne vám navrhne, že vás v rámci svojej cesty do práce odprevadí na vytúžené miesto.
Nie, nepíšem o Piešťanoch. Bohužiaľ, ani o Slovensku. Svoj rodný kraj ako každý občan milujem, no minulý víkend som zistila, že to ide aj inak. Že si ľudia môžu vážiť svoju prírodu, pamiatky. Že sa aj napriek náporu práce môžu usmievať, i keď sami môžu mať rodinné či zdravotné problémy. Že si domáci môžu vážiť turistov bez ohľadu na farbu pokožky…
Verím, že sa jedného dňa posunieme míľovým krokom dopredu a priblížime sa mentalite zahraničných štátov. Veď predsa prioritou kúpeľného mesta by mali byť turisti. Sú hluční, neporiadni? Však srdcia obchodníkov po ich príchode plesajú. Tak sa usmejme a tešme sa, že sa k nám stále radi vracajú, a starajme sa o vlastné, nenahraditeľné jedinečnosti.
