Každé dielo i práca vonia
Je pol piatej ráno. Pondelok. O pár hodín odchádzajú naše noviny do tlače. Dom spí, ešte aj pes chrápe na pohovke. Zase som večer pozabudla prestrieť deku. Niečo tu smrdká. No čo, kto nemá v hlave, má v nohách. Lavór s kefou a tepovačom to istí.
Varím si bylinkový čaj. Bazu mám z rodičovského domu a materinu dúšku od cyklotrasy na Hornú Stredu. Kuchyňu rozvoňali bylinky. Sú silnejšie než puf psa. Biela plocha na obrazovke sa plní tak rýchle ako obraz, ktorý som si v piatok namaľovala v Kursalone. Zavolala ma tam Marcelka Sedláková so slovami: „Veď čo na tom, že neviete maľovať, aspoň sa potešíte.“ Mala stopercentnú pravdu. Štetec som nedržala viac ako štyridsať rokov. Mala som si zvoliť tému, čo poteší dušu. Predstavte si – neviete maľovať a chcete nakreslikť niečo krásne. Ako? Čo? Lietavam vo sne nad krajinou ako divá hus, dívam sa zvrchu a pozorujem krajinu. Namaľujem to čo vidím zvrchu? Ale ako?
Moja babička na Modrovke mávala v predzáhradke bylinky – bazaličku, ligurček, medovku, mätu, majoránku aj rozmarín. I ja odmalička milujem kvietky. Najviac poľné. Tie potešujú moju dušu. A tak som začala kresliť lúku plnú kvetov – biele margaréty, sem tam som im dala aj žlté, červené a modré lupene. Veď svet je je predsa plný farieb. Zakvitnutá lúka, prežiarená slnkom v odraze blankytnej oblohy, pričom zeleň trávy prevažuje, môže tancovať vo farbách. Topiť sa vo vôni leta a bzukotu včiel i čmeliakov.
Pri maľovaní, tak ako pri písaní, natieraní plota, pečení koláčov, zaváraní jabĺčok, lúskaní orechov, zapletaní cesnaku do venčeka,zdobení kraslíc, kosení trávy, rozhrabávaní krtincov, zbieraní hríbov aj šípok či malín cítim vždy inú vôňu. Každá činnosť, ktorú robíme má inú chuť, vonia človečinou.
Skladateľ vtisne do notovej partitúry svoje predstavy a zvuky spojí do symfónie. Kovorobotník strihá plech, zvára ho, spája presne podľa technického nákresu. Materiál pod jeho rukami dostáva jasné kontúry. Pri ohýbaní sa zdráha, kvíli, škrípe, chce sa opäť napnúť. Aj plech vonia, ale kovovo spurne. Nakoniec sa poddá vašej snahe i námahe. Dielo je na svete.
Aj môj obraz, ktorý som namaľovala, voňal. Plátno prijalo akryl, v závere už na ňom podskakovali kvety.
Prajem vám milí moji, aby ste pri každej vašej činnosti, cítili vône, počuli zvuky, chápali deje, rozumeli myšlienkam, vnímali technické nákresy ako dielo autora opery, čo posunie, povznáša, poslúži nielen k sebarealizácii, ale aj k spokojnosti a pokoju duše.
No a ja teraz idem vziaľ kefu, lavór a tep. Dovidenia, dočítania.
Viera Dusíková
