Csongor Kassai: Herec sa môže stať čímkoľvek
Popredný slovenský herec Csongor Kassai divákov pravidelne zabáva na divadelných doskách či v televíznych inscenáciách. Cudzí mu však nie je ani spev. Začiatkom marca potešil piešťanské ženy v kinosále Kultúrno-spoločenského centra Fontána, kde zaspieval niekoľko piesní zo zlatej éry rozhlasu. Piešťanskému týždňu sa sympatický a veľmi príjemný umelec zdôveril s pocitmi z hereckej činnosti, ale prezradil i to, ako sa mu hrá v novom seriáli komerčnej televízie.
► Slováci vás vnímajú skôr ako herca. V čom sa cítite viac „doma“, v speve alebo herectve?
Spievanie mi nie je cudzie, no vystupovať v muzikáli je niečo iné ako v činohernom predstavení, kde sa cítim pohodlnejšie. Onoho času sme mali kapelu s názvom Prievan, tvorili niečo ako novú vlnu, zaspievali hocičo. V skôr pop-rockovej hudbe som sa necítil až tak dobre. Mám pocit nepripravenosti, môj spev nie je dostačujúci na podanie takého výkonu, ako keď hrám. Určite prežívam väčší stres.
► Herec vie, čo napokon na pódiu ukáže?
V divadelnej hre viete, kam sa cez dialógy a scénky dostanete. Vyvíja sa príbeh a získate ním diváka. Jednou či dvomi pesničkami ho získať nemusíte a neviete, na čom ste. Koľko si ešte môžete za mikrofónom dovoliť, či treba ešte pridať. Neustále premýšľam, či spievam čisto – veď inak prejav nemá význam. Možno práve technické záležitosti ma brzdia a nedovoľujú uvoľniť sa.
► Mávate pred predstaveniami trému?
Určite. Pred každým predstavením, veď idem s kožou na trh. Diváci ma ešte v ten večer nevideli, nevedia, čo uvidia, a ja neviem, kedy sa chytia. Od ich reakcií záleží, či sa uvoľním po troch, piatich, desiatich minútach, koľko musím investovať do výkonu a povedať si áno, teraz už môžem hrať a cítiť sa pohodlne.
► Po predstavení vo vás rezonujú aké pocity?
Odborne sa tomu hovorí katarzia, ak dosiahneme, čo sme chceli. Je asi najkrajší pocit, keď herci cítia, že medzi nimi a divákmi je súzvuk, a počas hodiny a pol alebo dvoch na základe reakcií zistili, že si diváci domov odnesú, čo im nachystali.
► Dosahujete tento pocit aj pri televíznom hraní?
Nie, tam sú iné parametre. Ak sa stane nejaká nehoda na ceste, nikdy tam neznie dramatická hudba. Vo filme je preto, aby divákovi navodila atmosféru. Podľa zámerov autora môže byť aj komická alebo tragická.
► Hráte v novom seriáli z prostredia zoologickej záhrady…
Nemám toho toľko, ako napríklad Táňa Pauhofová alebo Zuzka Šebová, každý deň ma nešťavia. Mám dostatok času na prípravu. Nakrútiť denne desať obrazov s prelepeným okom, to si nechcem ani predstaviť. Chvalabohu, nemusím, dá sa to vydržať. Robota so zvieratami je príjemná, najmä keď nás pustia len ku krotkým (smiech).
► Spomínali ste hranie s prelepeným okom. Zvykli ste si?
Je to naozaj nepríjemné. V zoologickej záhrade hráte na trávnatom, skalnatom, štrkovom i nerovnom povrchu. So zalepeným okom mám pocit, že neustále padám bez istoty našľapovania na pevnú pôdu. Keď snímem po nakrútení 20-30-minútového obrazu pásku z oka, cítim, ako je druhé presilené.
► Dokážete si predstaviť iné povolanie ako herecké?
Veľakrát som nad tým rozmýšľal. Kedysi ma lákala profesia astronauta, vodiča kamiónu a podobne. Dnes si uvedomujem, že ako herec si všetko môžem na chvíľu vyskúšať, napríklad aj zverolekára s jedným okom (smiech).
Dočítate sa v Pieštanskom týždni číslo 13, ktoré je v predaji od 29. marca.
