Divadelný hit, ktorý baví takmer štvrťstoročie! Na koho to slovo padne aj v Piešťanoch
Divadelný hit, ktorý baví takmer štvrťstoročie! Na koho to slovo padne aj v Piešťanoch
Lukáš Latinák, Juraj Kemka, Marián Miezga, Róbert Jakab a Vladimír Kobielsky sa opätovne stretnú na pódiu ako mafián, národovec z Detvy, nešťastník trpiaci zápalom mechúra, aristokrat a intelektuál, uzavretí v jednej miestnosti v spoločnosti revolvera. Kto ho má, ten má moc. Avšak každý má o nej svoju vlastnú predstavu. Emóciami nabité predstavenie vypáli jeden gag za druhým, až kým nepadneme od smiechu. Na niekoľko otázok odpovedal jeden z hlavných predstaviteľov hry, herec Róbert Jakab.
Na koho to slovo padne hrávate roky a patrí k najobľúbenejším. V čom je čaro tejto hry, že jej Slováci ostali verní aj po rokoch?
To by bola skôr otázka na divákov. Začiatok siaha na naše štúdium na Vysokej škole múzických umení, kde sme túto hru naskúšali s režisérom Petrom Mankoveckým. Sprevádza nás od začiatku našej profesionálnej kariéry a odvtedy nám veľmi primkla k srdcu. A je veľkým šťastím, že Vlado Čierny ju zobral do Astorky, pretože tak môže žiť ďalej. Táto hra je pre nás veľmi špecifická v tom, ako blízko k nám má. Z hľadiska témy, že v nej koluje zbraň a stále má v rukách moc nejaký iný prototyp človeka, si myslím, že je aktuálna stále. Keď bol jej maďarský autor Gábor Görgey na 200. repríze, povedal nám, ako sa veľmi teší, že sa jeho hra prekladá do rôznych jazykov a je o ňu záujem. Ale že je z toho zároveň aj trochu smutný, pretože jej téma je taký smiech cez slzy.
Hru ste naštudovali ešte ako študenti. Ako ste sa k nej dostali?
Náhodou. Ďuro Kemka ešte predtým pôsobil v martinskom divadle, kde sa hrávala hra Ide Pešek okolo. Jemu sa to veľmi páčilo, tak hru doniesol Petrovi Mankoveckému, ktorý bol v tom čase doktorandom na škole. A potom to už bolo vybavené.
Keď ste s hrou začínali, Slovensko vyzeralo inak a doznievali krušné časy, parlamentné voľby v 1998 priniesli na post premiéra Mikuláša Dzurindu. Aké reakcie ste mali v začiatkoch s touto hrou a aké ich máte dnes?
Reakcie sú stále rovnaké, či ju hráme doma, alebo vonku. Hra je nadčasová a myslím si, že v každej dobe si nájde svojho diváka. Nie sú v nej žiadne politické narážky, preto je jedno, či to hráme teraz, v minulosti alebo o desať rokov. Tým, že je hra nadčasová, je stále aktuálna.
Aký odkaz ponúka dnes?
Ja by som budúcim divákom, ktorí túto hru ešte nevideli, odporúčal k nej pristupovať najmä z toho hľadiska, že si v nej každý nájde prototyp toho svojho „mocipána” zneužívajúceho moc. A myslím si, že to sa deje v každej dobe.
S inscenáciou ste sa dostali aj do zahraničia, uviedli ste ju v USA, ale napríklad i v Maďarsku, odkiaľ pochádza jej autor. Aké ste mali odozvy?
V zahraničí sme mali výborné ohlasy, hrali sme ju aj v Kanade, v Austrálii či vo Francúzsku. Vonku boli odozvy vrelejšie, pretože sa ľudia tešili, že za nimi prišlo kvalitné a slovenské divadlo. Keď sme hrali v Maďarsku, potom vystúpil na pódiu aj autor hry. Bol to veľmi sympatický pán a pre nás to bol mrazivý zážitok, že tam bol autor hry, ktorá nás sprevádza tak dlho. Lipli sme na každom jeho slove.
Cestovanie na vystúpenia nielen za hranice, ale do rôznych miest Slovenska isto prináša aj množstvo zážitkov. Spomeniete nejaký, pri ktorom sa ešte stále rozosmejete?
Ja som mal jeden špeciálny zážitok. Na konci hry sa dostávam k zbrani a Lukáš Latinák mi ju predáva. Vtedy ju trochu hodil a rozbil mi hlavu. Hru som dohral tak, že mi po tvári stekala krv. Musel to byť veľmi dramatický zážitok pre divákov, ktorí museli premýšľať, ako to hrám a odkiaľ mi krv tečie. Myslím si, že nikto ani náhodou nepremýšľal o tom, že mám naozaj rozbitú hlavu. Takže keď som dohral, šiel som rovno k doktorovi, aby mi zašil hlavu. A aj tam to bolo výborné. Vtedy sme ešte neboli takí známi, a tak som mu vysvetľoval, že mi kolega hodil zbraň do hlavy, a myslím si, že vôbec netušil, že sa rozpráva s hercom. Musel si o mne kdečo myslieť. Ale bizarných zážitkov máme s touto hrou mnoho.
