Jozef „Dodo“ Šošoka bol pánom piešťanského džezu

A potom to pochopil, keď si prstom vyklepkával na stôl rytmus. Bolo mu dané hrať na bicie nástroje. Uchvátil ho džez. Vďaka Dodovi Šošokovi spoznali príchuť moderného džezu aj Piešťany. Do Art Jazz Gallery na Winterovej ulici dokázal pritiahnuť množstvo svetových hudobníkov, ktorí nikdy neodmietli zahrať si s ním na jednom pódiu.

Jozef „Dodo“ Šošoka tiež založil festival International Jazz Piešťany. Nielen preto sa stal v roku 2005 kultúrnou osobnosťou mesta Piešťany. V stredu 16. marca si jeho priatelia a blízki pripomenuli nedožité 79. narodeniny tohto hudobníka svetového formátu. Na priblíženie jeho osobnosti prinášame rozhovor, ktorý v roku 2005 pripravila pre Piešťanský týždeň redaktorka Viera Dusíková.

Pre svetoobčana bol džez poslaním

Niekoľko rokov minimálne dvakrát v týždni sa v Art Jazz Gallery na Winterovej ulici v Piešťanoch hrával kvalitný džez. Hrať džez znamenalo oddať sa mu celou svojou dušou. Podmieniť vlastnú existenciu džezovému rytmu. To sa darilo piešťanskému bubeníkovi a perkusionistovi Dodovi Šošokovi. Aj keď roky štúdia na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského neboli zbytočné, predsa – košeľa je vždy bližšia ako kabát.

Život štipendistu na Berklee College of Music v Bostone v roku 1986 plynul oveľa dynamickejšie a zmysluplnejšie ako v Bratislave. Lebo Berklee College stojí na notách a muzika tu sídli ako včelia kráľovná v úli plnom usilovných „múzorobotníc“. Doda od detstva lákala muzika. Najskôr sa naučil hrať na husliach, doma mali klavír, nuž pridal aj ten. Ale stále sa mu videlo, že to nie je ono.

Dodo, čo vám džez dal?

Je šťastím byť džezovým hráčom. Ja vždy hovorím, že hrať džez je poslanie na celý život – nedá sa to odbiť, od džezu si nemôžete odskočiť. Ja budem hrať džez, ak mi to zdravie dovolí, až do skonania.

Priznali ste, že ste maximalista, ak robíte džez, tak poriadny. Ak máte hrať na nástrojoch, nech ich je veľa. Zrátali ste, z koľkých pozostáva vaša svetoznáma zbierka bicích a perkusií?

Nikdy som to nerátal. So svojím sólovým koncertom „Akustická hudba bicích nástrojov a perkusií“ som mal svetovú premiéru v roku 1996 vo Viedni na Festivale európskej hudby. Mojím hosťom tam bol černošský perkusionista Leopold Fleming z Portorika. S akustickou hudbou som bol aj v Jeruzaleme, Varšave, Berlíne, Tokiu, Budapešti, ale koncertoval som i v Čechách a, samozrejme, na Slovensku. Dodnes si pamätám na atmosféru koncertov v synagógach v Györi či v Liptovskom Mikuláši. Dobre sa mi hrá a inšpiruje ma prostredie starých zámkov a kaštieľov. Veľmi rád hrám v historických objektoch, cítim tam ducha histórie a jej kultúry.

Niektorí fanúšikovia vašej relácie To všetko je džez na Rádiu Devín vraj zaspávajú s džezom na ušiach. Darí sa to aj vám?

Ja som strašne veľa počúval džezovú muziku, a keď človek robí, hrá, koncertuje, potrebuje skôr iný relax. Dramaturgiu celej relácie si robím sám, čerpám najmä z vlastnej fonotéky, zhromažďujem ju roky. Moja relácia sa vysiela od 23. do 24. hodiny, je na dobrú noc a vo väčšine prípadov sa s poslucháčmi lúčim so slovami: „Prajem vám príjemné džezové sny.“

Na bubienkoch ste sa vraj učili bubnovať v Afrike…

Veľmi často a rád som chodil do Afriky. Aby človek nasiakol atmosféru tohto kontinentu, musí tam byť dlhšie. Nebýval som v hoteloch, ale priamo s domorodcami v buši. Tu som žil, spal na zemi a jedol s nimi z jednej misky. Moji priatelia boli šokovaní, že sa nebojím. Netreba sa ničoho báť, Afričania sú úžasní ľudia. Sú veľmi čistotní. Dokonca niekoľkokrát som sa presvedčil, že sú oveľa čistotnejší ako Európania. Žiť s nimi je obrovský zážitok.

Afrika mi učarovala svojou originalitou, ale aj tou čiernou pleťou, je iná ako naša. Som presvedčený, že džez zapustil korene v Afrike. Bubny slúžili ako dorozumievací prostriedok v buši. Keď od brehov západnej Afriky odplávali prvé lode s otrokmi do Ameriky, vyniesli z tohto kontinentu aj džez. Džez sa rokmi vyvíjal do iných foriem. Vznikol blues, gospely, swing, be-bop, avantgardné a moderné smery.

Raz ste prirovnali džez k reholi. Podľa vás aj rehoľné sestry, farári, charitatívni ľudia majú svoju filozofiu, smer, názor, ktorým sa zaoberajú celý život. Džez je niečo podobné. V ňom neexistuje polovičatosť. Džezmen nemôže byť týždeň rockerom a potom sa k džezu opäť vrátiť. To vraj nefunguje.

Áno, vždy som sa snažil dostať zo seba maximum. Aj na koncertoch, či už som v nich účinkoval, alebo ich organizoval. Zvláštne je, že veľa vecí som pochopil práve v Afrike. Afrika – to je jedna dlhá éra môjho života. Hral som tam na originálnych nástrojoch, ktoré domorodci vyrobili iba mne. Z každej návštevy tohto kontinentu som si priniesol vždy nové a nové, mám ich naozaj veľa. Je v nich skrytý duch Afriky a ja ho mám doma. A v srdci krásne spomienky.

Žil som tam v úplne inom svete, v inej atmosfére, pochopil som myslenie týchto ľudí a začal som premýšľať ako oni, bez rádia, televízie, novín, časopisov. Jestvovali tam iba ľudia a ich duševno. Vždy, keď som sa vracal z Afriky, bol som veľmi smutný, že týchto krásnych a veľmi chudobných ľudí opúšťam. Zžil som sa s nimi a zabudol na civilizáciu.

A potom zrazu dôjde zlom. Sadnete do lietadla, prídete na letisko do Londýna, máte nastúpiť na pohyblivé schody. Každých pár sekúnd na vás chrlia reklamy, ľudia sa strašne ponáhľajú, každý má mobil na uchu, a keď vyjdete na ulicu, zachváti vás chaos s miliónmi áut. Ten civilizačný virvar na vás pôsobí šokujúco. Ja som raz z toho úplne ochorel.

Ako sa vám podarilo získať štipendium na Berklee College of Music v Bostone? Nebolo to už náhodou s krížikom po funuse, veď ste do Bostonu prišli ako zrelý profesionál?

Trošička, ale nie celkom. Bol som veľmi, veľmi rád, že mi prezident tejto akadémie dal štipendium po vypočutí nahrávok a informácií o mne. Berklee patrí medzi prestížne, najznámejšie džezové akadémie na svete. Je to obrovský kolos, kde študuje asi 3500 študentov z celého sveta. Vyučujú sa tam všetky základné druhy nástrojov. Keď som tam bol ja, tak frčala najmä gitara. A potom klavír, kontrabas a bicie nástroje. Život na akadémii je zaujímavý. Začína veľmi skoro ráno a končí neskoro v noci. Je to život o muzike.

Tu sa učí, cvičí, hrá, koncertuje. Funguje tu obrovská knižnica s množstvom materiálov, fonotéka obsahujúca archívne nahrávky starého džezu po súčasnosť. Sú tam video, dvd nahrávky aj štúdiá. Za tie roky, škola oslavovala 50. výročie založenia, tu vypracovali vynikajúci vzdelávací systém. Učia tam profesori, veľké osobnosti džezovej hudby, mnohí z nich školu sami absolvovali. Mojím dekanom bol Garry Burton, čo je bezkonkurenčne jeden z najlepších vibrafonistov na svete.

Počas štúdia v Bostone som aj koncertoval, stal som sa členom Bostonského kvarteta. Na Berklee učil aj trombonista Phill Willson, viceprezident svetovej organizácie trombonistov. Koncertoval som s ním po celej Európe, a keď sme účinkovali v Bratislave v Slovenskej filharmónii, naši sa čudovali, s kým som to prišiel. Pretože Phill Willson zastupuje klasických trombonistov sveta.

Vraj ste sa tam stretli aj s legendárnym Charlie Marianom?

Mal som to šťastie, Charlie dlhé roky učil na akadémii, ale zlákala ho živá hudba a koncerty. Stal sa čestným profesorom akadémie, dvere tu má stále otvorené. Zhodou okolností vyučoval aj japonskú klaviristku Takiu Akioši, ktorá sa potom na určitú dobu stala jeho manželkou. Zaujímavé bolo, že ma učili ľudia, s ktorými som spolupracoval. Táto škola je jedinečná, úžasná najmä pre mladých ľudí na začiatku kariéry. Získajú tu obrovský hudobný rozhľad, teoretický aj praktický.

Je tam zrejme príliš veľa hluku, každý tam predsa „čvrliká“…

Pravidelne sa tam konajú koncerty, sú povinné, no aj fascinujúce, lebo sa striedajú s koncertmi veľkých hviezd. Škola pozostáva z dvoch obrovských budov, pripomína hudobné mesto. Získal som tam množstvo kontaktov, koncertoval som v Bostone aj v New Yorku. Spojil som príjemné s užitočným. Mám prehľad o systéme učenia, o organizovaní workshopov.

A či tam bol hluk? Nejako som ho nevnímal. Hudobníci si mohli rezervovať kľúčik od malých miestností, zvukotesných kójí, kde mohli nerušene celý deň cvičiť. Využívali to najmä hráči na bicie alebo kontrabasisti. Nikoho nevyrušovali. Takmer som zabudol povedať – na akadémii získajú vzdelanie aj hudobní manažéri a všetky „biznis“ profesie, pracujúce v hudobnom priemysle.

V júni 2005 ste v našom meste rozbehli džezový festival. Na tlačovej konferencii ste spomínali, že v nasledujúcich rokoch by mohol džez vstúpiť do parkov, promenád, ulíc a námestí.

Podarilo sa mi to za výdatnej pomoci vládneho zmocnenca Viktora Nižňanského, ale v ústrety mi vyšli mnohí priatelia, ba aj primátor mesta. Prisľúbil mi, že v nasledujúcom roku sa v rozpočte mesta bude rátať i s džezovým festivalom. Ak sa vrátim do histórie, už ako vysokoškolák som v roku 1960 vystúpil s koncertným triom fakulty UK v kinosále Napoleonských kúpeľov. V Piešťanoch bolo plno dobrých muzikantov. Jeden z veľmi starých poslucháčov džezu a štamgastov, ktorí chodili na všetky koncerty, bol kontrabasista Stano Koutný. Emigroval do Švajčiarska a vrátil sa sem. Hrával aj s Liborom Gardoňom, ktorý nedávno v Art Jazz Gallery oslavoval so spoluhráčmi narodeniny. História dobrej muziky tu bola. Potom prišlo obdobie inej hudby.

To zasa vystriedala v Grand Café renesancia džezu. Uskutočnilo sa tam niekoľko významných koncertov a potom začali vystúpenia v Art Jazz Gallery. Nič sa nedá unáhliť, znásilniť. Keď tu päť rokov pravidelne fungovali džezové pondelky, piatkové koncerty svetových osobností mladej, strednej aj staršej generácie, vytvorila sa živná pôda a reálna šanca pre niečo väčšie. S priateľmi sme založili džezový festival. Vystihli sme správny moment, keď v médiách zúria superstar a reality. Pre ľudí, ktorí majú radi kvalitnú kultúru, nielen hudobnú, ale aj divadelnú či literárnu, sme urobili Jazzové Piešťany 2005. Koncerty pokračujú.

Mali sme tu plno prominentných hostí, za všetkých spomeniem švajčiarskeho veľvyslanca na Slovensku s manželkou, ktorý bol nadšený džezovými umelcami. Latku festivalu sme postavili veľmi vysoko, som v tomto smere naozaj maximalista. To je záruka, že festival má ohlas a ľudia si koncerty možno zapamätajú. A ktovie, možno za desať-dvadsať rokov budú Piešťany nielen známym kúpeľným mestom, ale stanú sa aj mestom džezu, zahrnutým v džezovom kalendári. Už dnes tu pri jednom stole počúvajú džez Izraelčania, pri ďalších sedia Američania, Francúzi, Maďari, Nemci, Poliaci. Vzniká zaujímavá komunita, má to zmysel aj pre mesto a jeho prezentáciu v oblasti kultúry.

Úspech však nie je všetko. Dôležité je, čím nás džez obohatí, nie každý ho má rád. Asi naň treba dorásť…

Aj to je pravda. No skúste prísť na jeden z koncertov a uvidíte. Ľudia odchádzajú domov nadšení, odnášajú si plno zážitkov, dojmov. Je to kreatívne a myslím si, že to ľudí aj vychováva. Veľmi túžim po tom, aby tak ako Winterovci vybudovali slávu Piešťan v oblasti kúpeľníctva, sa mne a mojim priateľom podarilo vybudovať džezové Piešťany pre státisíce ľudí z celého okolia.

Čím všetkým vás Piešťany očarili, že ste sa rozhodli žiť práve v našom meste?

Predovšetkým to bol vzťah mojej partnerky Yvetky. To bol prvý dôvod, prečo som do Piešťan prišiel. Toto mesto som poznal už dávnejšie, niekoľkokrát som tu v 70.-80. rokoch koncertoval. Sú tu kúpele a ja vodu zbožňujem, pretože som ryba. A keďže ryba by bez vody zahynula, môj pobyt v Piešťanoch súvisí aj so zázračnou vodou či bahnom. Všade, kam prídem, ho propagujem. Hovorím: „Lepšiu vodu ani bahno toho druhu nikde na svete nenájdete!“ Aj mne pomohla po úraze. Nikdy sa mi nič nestalo a zrazu raz som si vybral všetko naraz. Zlomila sa mi ruka i noha.

V kúpeľoch pracujú úžasní ľudia, lekári aj rehabilitační pracovníci. Navrátili zdravie aj mne, poctivo som cvičil, plával, veď som potreboval hrať. Na sebe som si overil zázračné účinky piešťanských kúpeľov. A to, že sa mi v Piešťanoch páči, má na svedomí aj ich veľkosť. Na bicykli ich prešliapem za pár minút. Ja som žil a prešiel celý svet, dôverne poznám svetové veľkomestá počnúc New Yorkom, Londýnom, Rímom, Parížom, Tokiom, Egyptom, no život v nich si neviem predstaviť.

Chcel džezovať až do skonania

Dodo Šošoka prehral svoj boj s vážnym onkologickým ochorením, ktorému podľahol len tri roky po našom rozhovore, zomrel 21. novembra 2008. Mal vtedy 65 rokov. Rozlúčka s ním bola vskutku veľkolepá – konala sa v Dome umenia za účasti mnohých významných umelcov a predstaviteľov kultúrneho i spoločenského diania tých čias.

Tí, ktorí ste ho mali možnosť spoznať, nám iste dáte za pravdu, že mal úžasné čaro osobnosti. A svojou charizmou si získal priazeň mnohých ľudí – hudobníkov či spevákov, ale aj „hudobných trúb“. Očaril energiou, ktorá tu po ňom ešte niekde určite ostala. Cítia ju viacerí. A spomínajú…