Vianociam predchádzali stridžie dni

Ženy boli strigy, muži prinášali prosperitu

V minulosti sa všetci kresťania na vianočné sviatky pripravovali už dlhší čas pred Štedrým dňom. V štvrtom storočí stanovila kresťanská cirkev slávenie narodenia Krista na deň zimného slnovratu, čím vytvorila protiváhu dovtedajším pohanským oslavám Slnka. Aj u Slovanov sa postupne pohanské tradície pretransformovali na kresťanský sviatok. V predvianočnom čase sa kresťania každoročne po celé stáročia pripravovali na príchod Ježiša Krista – Spasiteľa, ktorý v podobe malého nevinného dieťatka príde zachrániť svet.

Nebolo to inak ani na Slovensku. Odpradávna bol koniec jesene a začiatok zimy považovaný za čas, v ktorom nadobúda prevahu zlo nad dobrom, škodliví démoni nad životodarným slnkom. Predstavy o narastajúcej aktivite nepriaznivých síl, ktorú podporovala temnota, vyvolávali v ľuďoch pocity úzkosti a strachu a následne úsilie čeliť domnelému nebezpečenstvu.

Zvyky a špecificky limitované normy správania zimnej etapy výročného cyklu sa začínali na Katarínu (25. novembra), ďalej nasledovali Ondrej (30. november), Barbora (4. december), Mikuláš (6. december), Lucia (13. december) a Tomáš (21. december, v súčasnosti slávi meniny Bohdan). V týchto dňoch sa predpokladala zvýšená aktivita nepriaznivých síl, no časom sa táto predstava zredukovala na povery o škodlivej činnosti stríg, preto sa spomenuté dni označovali ako stridžie.

Prvým zo série dní, keď sa robili rôzne čary a zaklínania, či už so zámerom škodlivým alebo pozitívnym, bol deň svätej Kataríny. V tento deň vraj začali strigy vystrkovať rožky, skrátka, tisli sa, kde len mohli. Ľudia jedli cesnak a robili ním kríže na dverách domov a maštalí, aby obyvatelia domu i dobytok boli chránení pred strigami. Strigám sa totiž pripisovali všetky neduhy, ktorými trpel dobytok – i nedostatok mlieka bola ich vina. V tento deň ľudia videli strigu v každej podozrivo vyzerajúcej žene, i v tej, ktorá prišla na návštevu. Veď keby nebola strigou, načo by sa pchala do cudzieho domu? Iba čo sa potom hrnce a hlinené nádoby po celý rok rozbíjali. Preto mali ženy zákaz chodiť po návštevách. Zato muži a mládenci mohli prísť, kam len chceli, dokonca ich vďačne privítali, pretože ich príchod veštil prosperitu domácnosti a gazdovstva v nasledujúcom roku.

Pre ženy platilo viacero zákazov: nesmeli priasť, tkať, šiť ani vyšívať, lebo by sa im „zberali“ – plietli prsty. Matky nepúšťali dcéry na žiadnu návštevu, lebo by im doma prestali sliepky vajcia znášať. Dievčatá zato mohli púšťať dole vodou vetvičky – kde sa zastavili, tým smerom sa vraj mali vydať. Zvykom bolo aj rezanie čerešňových halúzok – ak vetvička do Vianoc vykvitla, dievča verilo, že sa do roka vydá. Tento deň sa spája aj s veľmi obľúbenými katarínskymi zábavami, ktoré boli poslednou príležitosťou na zábavu, pretože štyri týždne pred Vianocami sa začína advent, počas ktorého boli prísne zakázané akékoľvek zábavy, s čím súvisí aj porekadlo, že Katrena hudcom husle berie.

Za koho sa dievča vydá, vyjavilo olovo

Listujúc kalendárom dostali sme sa ku dňu svätého Ondreja. Najviac bol tento deň očakávaný slobodnými dievkami. Vopred sa tešili, čo všetko budú robiť, len aby sa dozvedeli to, čo ich srdiečka dlho kvárilo – túžba spoznať meno a povolanie svojho nastávajúceho ženícha. Vydaj bol v tej dobe pre dievku i jej rodinu veľmi dôležitý. Veď vraj stará dievka ako krosná – v dome zavadzia. Preto sa rôznymi spôsobmi snažili zaistiť si dobrý vydaj.

Známymi sú predovšetkým trasenie plotov, varenie halušiek či liatie olova alebo vosku. Večer dievka odbehla k domu, kde býval dáky Ondrej, a triasla plotom tak, aby ju nikto nevidel a pritom odriekala – Plote, plote, trasiem ťa, svätý Ondrej, prosím ťa, dajže mi ty znati, kedy ja budem pri oltári státi, čakajúc, z ktorej strany a koľkokrát pes zašteká. Tie skromnejšie sa uspokojili i so zachrochtaním prasiatka, veď aj osudu treba niekedy pomôcť. To však nebolo všetko.

Slobodné dievky predsa nečakali celé mesiace iba na to, aby stáli pri kývajúcich sa plotoch! Veľmi dôležité bolo liatie olova či horúceho vosku cez ucho kľúča. Podľa tvaru masy, ale aj tieňa, ktorý odrážala na stenu, veštili, aké povolanie či spoločenské postavenie bude mať muž, za ktorého sa vydá. A pri veštení pomáhal aj kolektív viacerých dievok – ak si niektoré dievča chcelo vyveštiť budúcnosť, muselo opustiť miestnosť. Ostatné dievky potom položili tri taniere hore dnom. Pod jeden položili prsteň, pod druhý čepiec, tretí nechali prázdny. Privolané dievča potom jeden z tanierov zodvihlo – ak našlo prsteň, do roka sa malo zasnúbiť, ak čepiec, mala byť aj svadba, ak nenašla nič, nemohla v dohľadnom čase so ženíchom počítať. A do úvahy prichádzali aj modlitby.

Nejedna dievka pred spánkom odriekala modlitbu – Ondrejko, mejko, tejko, svätý Ondrejko! Predstav mi pred oči, ktorý bude môj milý, ktorého sa mám pridŕžati v živote i v smrti, a jaké bude mať šaty. Ak to však niektoré dievča so zariekaním preháňalo, často sa nevyhlo posmeškom a parodovaniu – Proroku, proroku, príď mi toho roku, čo o jednej gati, čo o jednom oku. Vo všeobecnosti platilo, že čím bolo veštenie komplikovanejšie, tým bude jeho výsledok zaručenejší. Ak to dievka podporila prípadnou celodennou hladovkou, nič nestálo v ceste, aby sa budúci rok vydala. A aj pre tento deň platili rôzne zákazy – ženy mali zakázané ručné práce, lebo by ovce dostali motolicu, a muži nemali rezať sečku, lebo by sa im prihodilo niečo zlé.

V deň svätej Barbory platilo rovnako ako v predošlých dňoch viacero zákazov. Ženám sa zakazovalo priasť, šiť, vyšívať, párať perie, lebo by sa im dobytok klal, pichal i páral, preto všetky roboty, ktoré by mohli v prenesenom zmysle slova poškodiť najmä ich kravkám, radšej odložili. Ak do domu nevošiel prvý muž, návšteva ženy, predovšetkým starej, nebola vôbec vítaná.

Po dedinách Považia chodili po dedinách z domu do domu Barborky s varechami a v ktorom dome nebodaj našli ženy a dievky priasť a pri nich sedieť mládencov, tak im poriadne vyprášili nohavice. Do domácnosti sa nosili čerešňové halúzky. Ak do Vianoc rozkvitli, očakávali na budúci rok bohatú úrodu a zdravie. Keď išli ženy po halúzky do záhrady v snehu, sneh mal byť až do Vianoc, pretože Aké je počasie na Barboru, také býva až do Vianoc. Platilo však aj Po svätej Baruši, daj pozor na uši či Svätá Barbora vyháňa drevo zo dvora. Nuž, ak bola zima, sneh a mráz, nedalo sa nič robiť, len v peci viac prikúriť, lebo zakúrená pec, to je milá vec.

Mikulášske tradície sa zachovali dodnes

A je tu všetkým dobre známy deň svätého Mikuláša. Korene mikulášskej tradície siahajú pekných pár storočí do minulosti. Už zo stredoveku poznáme v celej strednej Európe obyčaje spojené s predslnovratovým obdobím. Po mestách chodili sprievody masiek, pričom výmena rôznych darčekov nebola nijakou zriedkavosťou. Neskôr sa v kostoloch rozšírili hry o sv. Mikulášovi, ktorý rozdával dary. Hrávali ich študenti a v hrách nabádali k pomoci a obdarovávaniu chudobných detí. Pretože sa časom v priebehu hier utvárala atmosféra roztopašnosti, dal ich panovník Jozef II. vykázať z kostolov. Tak sa hry o sv. Mikulášovi preniesli do ulíc miest.

Svätý Mikuláš bol skutočnou osobnosťou, biskupom. Narodil sa okolo roku 270 na južnom pobreží Malej Ázie, pravdepodobne v Patare. Svojou obdivuhodnou a nevšednou obetavosťou, spravodlivosťou a dobrotou si medzi ľuďmi získal veľkú obľubu. Jeho povesť vzrástla potom, čo sa stal biskupom v Myre (južná časť Turecka).

K najznámejším skutkom tohto svätca patrí záchrana troch schudobnených dievčat, ktoré ich otec určil za neviestky. Mikuláš ich zachránil tak, že do ich domu trikrát vhodil cez okno zlato – asi v tomto čine tkvie základ neskoršieho rozdávania darčekov.

Okrem tradičných mikulášskych sprievodov po dedine, obchôdzok domácností a strašenia detí sa však na tento sviatok praktizovali aj iné zvyky. Pri návšteve Mikuláša v dome sa ženy modlievali posmešné modlitby Mikulášek malučičký, ako blška drobučičký, nový krpec, starý remeň, až na veky vekov amen alebo Mikulášku, môj milý, daj mi muža v tej chvíli, aký bude, taký bude, len nech navždy môj bude.

Lucia ochraňovala pred čarodejnicami

A po Mikulášovi je tu krížový deň – deň svätej Lucie. Lucia zasvätila svoj život Bohu a pomoci chudobným, za čo ju ohrdnutý ženích (pohan) obžaloval z márnenia majetku a z kresťanstva. Hoci ju uväznili, odmietla sa vzdať viery. Preto ju neminula mučenícka smrť – 13. decembra 304 jej kat prebodol hrdlo. Od piateho storočia začala cirkev uctievať Luciu ako svätú. Okrem toho, že je patrónkou krajčírok, poskytovala aj ochranu pred čarodejnicami. Ktovie, prečo sa to časom tak dokonale pomotalo, že ochrankyňa Lucia sa v predstavách ľudí zmenila na najväčšiu čarodejnicu? Neskôr sa po celé stáročia tradovalo, že v tento deň ožívajú démonické a magické bytosti a na krížnych cestách tancujú strigy. Preto bol tento deň, ale aj jeho predvečer plný čarov a povier.

Keď bosorky, tak bosorky, treba

sa pred nimi chrániť. Možností poznali naši predkovia veľa – cesnak, dym z posvätených byliniek, snop slamy a hurhaj mali strigy a zlých duchov odohnať a zabrániť im, aby škodili ľuďom i dobytku. Po dedinách bolo počuť zvonenie zvoncov, plieskanie bičov, trúbenie na rohoch a trúbach či pískanie na odplašenie bosoriek. A spotreba cesnaku v tento deň bola veľmi veľká – okrem toho, že sa jedol, robili ním kríže na čelo, sluchy či zápästie, na hradu domu, nad dvere maštale, chlieva i kurníka, do vymetených kútov a cesnak primiešali aj do večerného kŕmenia pre dobytok.

Špeciálnu ochranu si vyžadovalo mlieko – v nijakom prípade sa po západe slnka nesmelo vyniesť z domu, čo by ho kto ako pýtal. V tento deň si totiž pýtali mlieko len strigy! A ak ho nedostali podobrotky, išli si poň do maštale. Aj na toto však mali gazdiné účinný liek – medzi dvere dali snop slamy, lebo striga, ktorá chcela vojsť dnu, musela všetky slamky do tej najposlednejšej spočítať, to jej trvalo až do rána a vtedy svoju zlú moc stratila. Obchôdzky dievčat odetých v bielom, ktoré bez slova chodili po domoch a vymetali kúty s husacím krídlom, sú rozšírené po celom Slovensku. Kúty poznačili cesnakovými krížikmi alebo vytreli vápnom.

Tajomná Lucia, ktorá noc upíja, ale dňa nepridá, vie len počariť, postrašiť a uškodiť, však pozná aj veľa tajomstiev, vrátane tých, kto bude komu dvoriť či ktorá deva sa vydá. Nečudo, že príchod Lucie, o ktorej sa hovorilo, že je aj kráľovnou zimy, očakávali dedinské dievky so zvláštnym vzrušením. Veď čo ak by vyšli čary a dievčine sa splní to, o čom zatiaľ len snívala. Preto ešte za tmy, pred východom slnka, chodili dievky zaklínať vodu – Vitaj, zavítaj, má milá, čistá, bystrá vodenka istá! Ale tečieš, ale pospiechaš, ale sa ponáhľaš! Daj, aby sa aj za mnou tak ponáhľali! Horní, dolní, vyšní, nižní, okolní, prespolní, chudobní, boháči, aj tí maličkí chlapci!

Na Tomáša zabíjačky i vianočné jarmoky

Dedinskí muži a mládenci očakávali Luciu z iného dôvodu. A bol to dôvod skutočne závažný. Ak sa im pošťastilo a nič zlé sa im neprihodilo, mohli konečne vidieť, ktorá z dedinských dievok je striga. Preto si svedomite od Lucie začali robiť tzv. luciový stolček – z toľkých kusov dreva, koľko dní zostávalo do Vianoc, bez použitia jediného klinca, len za pomoci drevených kolíčkov. Keď si na ne na Štedrý deň o polnoci na omši sadli, mohli za oltárom alebo chrbtom k oltáru vidieť bosorky.

Malo to však jeden háčik. Uvidieť bosorky je jedna vec, druhá vec je utiecť pred nimi so zdravou kožou, aby ich bosorky nevideli a neroztrhali. Preto si musel každý zobrať so sebou mak, ktorý rozsýpal cestou domov. Kým bosorky mak nepozbierali, nemohli sa za ním rozbehnúť, a tak sa dotyčný dostal v poriadku domov. Verme, neverme, dlhé zimné večery boli i bez kníh a televízora dostatočne dobrodružné.

Deň svätého Tomáša bol dňom zimného slnovratu, a teda aj najkratším dňom v roku. Platilo – Toma, poseď doma! a zachovávali sa niektoré úkony. Izba v dome musela byť čistá a vybielená, aby do nej nemohli vstúpiť choroby. Zato mali vojsť vinšovníci, ktorí však nemali mať oblečený kožuštek, lebo by domácim uhynul dobytok. Toho, kto prvý vstúpil do domu, gazdiná pekne pohostila a domáci poobzerali, či je mládenec silný, zdravý a pekný, čo bolo predpokladom, že sa jeho vinše naplnia.

Tento deň bol v minulosti spojený aj so zabíjačkami. Nielen preto, že sa míľovými krokmi blížil Štedrý deň, ale i preto, že ľudia verili, že mäso z prasaťa zabitého 21. decembra vydrží dlhšie. Konali sa tiež posledné jarmoky pred Vianocami. Mútilo sa čerstvé maslo, ktoré vraj malo vyhojiť všetky neduhy celej rodiny.

Jarmila Hluchová, Balneologické múzeum Imricha Wintera Piešťany