Reportáž: Zabudnuté Kocurice

Obyvatelia odľahlej mestskej časti, ktorá je súčasťou Piešťan už takmer polstoročie, od roku 1974, sa cítia odstrčení, mimo záujmu samosprávy a často až nechcení. Už neveria prázdnym sľubom a očakávajú reálne činy a riešenia. Aspoň takto to deklarovali a komunikovali na poslednom verejnom stretnutí primátora Piešťan Petra Jančoviča s občanmi, ktoré sa konalo posledný letný deň v septembri. „Na Kocurice ste zabudli. Už tridsať rokov sa tam nič poriadne neurobilo,” tvrdili počas diskusie sklamané a frustrované Kocuričanky.

Odvtedy v Kocuriciach pracovníci Služieb mesta Piešťany zaplátali niekoľko dier na dvoch mestských komunikáciách a primátor bol pred dvomi týždňami osobne odovzdávať Kocuričanom košíky na kuchynský odpad, ktoré sa v meste nestretli s práve pozitívnym ohlasom.

Po dlhej dobe sme sa do Kocuríc vybrali aj my. Netradične, na bicykli. Veď je zhruba týmto smerom sľubovaná a plánovaná miliónová cyklotrasa. Napojenie na ňu bolo Kocuričanom len prisľúbené. Ako vždy…

Do Kocuríc na bicykli

Dostať sa do Kocuríc na bicykli je tak trochu utrpenie. Nie, nehovorím o hlavnom cestnom ťahu z Piešťan na Trebatice a Vrbové, tam ide cyklistom doslova o život. Hovorím o alternatíve od Tesca cez poľnohospodárske družstvo, ponad diaľnicu a odtiaľ krásnou družstevnou cestou popri aleji stromov až tam, kde sa akože končia Piešťany. Pocitovo ich opustíte už kúsok za okružnou križovatkou pri Sídlisku Nikola Teslu, ale miestna časť Kocurice je ešte hodný kus cesty. Za diaľnicou, ďaleko za humnami.

Cesta cez družstvo je problémom, inak by ju Kocuričania využívali častejšie a celkom radi. Je to síce tolerovaná skratka pre cezpoľných, ale… Zo slušnosti sa na vrátnici družstva pýtam na cestu, nakoľko tabuľa na bráne oznamuje, že pre cudzích tadiaľto cesta nevedie.

„Zadná brána je otvorená len do tretej popoludní,” dostávam inštrukcie cez okienko vrátnice. Je krátko po tretej, asi mám smolu. „Iná skratka neexistuje?” pýtam sa opovážlivo. „Jedine cez kukuricu,” končí sa dišputa o alternatívnej ceste bicyklom do Kocuríc mimo hlavnej cesty.

Zvedavosť mi nedá a po chvíľke otáľania sa predsa vyberiem pozrieť si bránu, ktorá je kameňom úrazu dochádzania Kocuričancov do Piešťan na bicykli. Prejdem popri opustených maštaliach, ktoré doslúžili a už iba chátrajú, až k zadnej bráne. Je otvorená, družstevníci sú ešte na poliach, využívajú krásne jesenné počasie. Až neskôr sa od Kocuričancov dozvedám, že diskusie o využívaní cesty cez družstvo sa vedú už dlho, ale stroskotali na obavách družstevníkov z pohybu cudzích osôb cez ich majetky. Na obnovenie niekdajšej poľnej cesty okolo družstva chýba ochota. Veľa majiteľov pôdy, vysporiadanie a tak… Zadná asfaltka okolo družstva od diaľnice podľa katastrálnej mapy patrí Mestu Piešťany, ale nie je prechodná, ktovie prečo…

Vychádzam z družstva a dostávam sa na cestu, ktorá ma mostom ponad diaľnicu privedie do chotára Kocuríc, ktorého rozloha je 280 hektárov. Krásnou alejou prejdem po betónovej ceste medzi obrábanými poľami až tam, kde sa začína ďalšie družstvo, záhradky, domy a teoreticky pokračujú Piešťany. Nikde nikoho, len šum diaľnice. Piešťany nechávam za chrbtom, vidno už len činžiaky na Trajane. Pýtam sa sám seba, prečo plánovaná cyklotrasa nevedie tadiaľto? Prichádzam do Kocuríc ulicou Družby od dolného konca, tam, kde sa otáčajú autobusy MHD. Skromná plechová zastávka s poškodenou strechou a rozpis spojov autobusov číslo 8 a 20. Chodia poriedko.

Bez obchodu, bez krčmy

Na dolnom konci dediny sa všetky viditeľné problémy Kocuríc začínajú i končia. Poplátané cesty, nedokončené chodníky, neodtekajúca voda z notoricky známeho kanála, kadiaľ kedysi tiekol Kocurický potok. Dávam sa do reči s miestnymi a tí ma zasväcujú do toho, čo ich trápi, a príklady majú poruke hneď na konečnej autobusov.

„Pozrite ten chodník. Prečo ho nepotiahli o pár metrov ďalej k zastávke? Stačilo nám dať materiál, dokončili by sme si ho svojpomocne. Keď naprší, je tu obrovská mláka, do autobusu suchou nohou nenastúpite,“ sťažuje sa pán Patrik bývajúci opodiaľ.

„Mestské autobusy sú jediná výhoda, ktorú vďaka Piešťanom máme, aj keď premávajú len tak, aby sa nepovedalo,” domnieva sa. Vyťažené sú iba tie, čo vozia deti do školy a späť, inak chodia poloprázdne a zbytočne veľké. Bez nich by však bola hŕstka prevažne dôchodcov odrezaná od sveta. Väčšina obyvateľov totiž vlastní auto, inak by sa tu bývalo oveľa ťažšie.

Okrem súkromného kaderníctva, ktoré sídli v niekdajšom šenku a obchode s potravinami, tu nie sú žiadne služby. Nič. Žiaden obchod, dokonca ani krčma, preživšia inštitúcia socializácie v každej dedine. Anda bar v garáži jedného z rodinných domov skončil v čase pandémie. Zákonitosti trhu sú neúprosné. Zato Kocurice majú svoj kostol, ktorý si postavili svojpomocne, neveľký cintorín s domom smútku, nevyužívané futbalové ihrisko a svojský problém – kozy. Ale o nich až neskôr.

Najskôr sa porozprávajme s Piešťancom Michalom Trnovcom, ktorý si tu na bývanie pre svoju rodinu prerába rodičovský dom. Kocurice má rád pre pokoj a ticho. Pocitovo ich prirovnáva k dedine, kde sa deti môžu hrať na ulici a on vie, že sú tam v bezpečí. Pochvaľuje si aj medziľudské vzťahy a to, ako ho Kocuričania medzi seba prijali aj napriek tomu, že zatiaľ žije v Piešťanoch.

„Ešte tu nebývame, ale neraz som si pri hájení záujmov Kocuričancov v diskusiách prečítal, že nech sa do Kocuríc odsťahujem, čo obrazne ukazuje, ako Piešťanci túto miestnu časť vnímajú,” tvrdí Michal, ktorý je asi najaktívnejším Piešťancom „bojujúcim” za obyvateľov tejto odľahlej mestskej časti.

Spravuje aj facebookovú skupinu Kocuričania, ktorá ma vyše 50 členov vrátane primátora. Virtuálne sa na nej riešia lokálne problémy. Michal sa aktívne zapája aj do diskusií, chodí na mestské zastupiteľstvá, dotazuje sa na úradoch a komunikuje so samosprávou. Hľadá riešenia, no počul už priveľa sľubov a nevidí reálny záujem piešťanskej radnice o svojich bezmála tristo obyvateľov, ktorí tu žijú.

„Pre mesto sme takpovediac Pánu Bohu za chrbtom, ale sme súčasťou Piešťan, odvádzame do spoločnej kasy nemalé peniaze, a tak by sa samospráva mala o nás zaujímať. Nečakám zázraky, len aby sa tu niečo málo každý rok urobilo. Uvedomujem si, že radnica má problémov viac než dosť a financií nie je nazvyš, ale tu sa skoro nič neurobilo už desaťročia,” deklaruje Michal Trnovec, ktorý sa občas snaží o nemožné. Presvedčiť sklamaných Kocuričanov, aby sa dali dokopy, vytvorili aktívnu komunitu, ktorá bude predkladať návrhy a riešenia na zlepšenie situácie.

Vysoká spodná voda

Achillovou pätou Kocuríc je už dlhodobo spodná voda, Kocurický potok a nefunkčný kanál, ktorý vedie intravilánom poza kostol a ihrisko a na hranici chotára do Dudváhu. Dnes je spolu s odvodňovacími kanálmi zarastený na nepoznanie, plný náletových drevín a kríkov, zanesený a nevyspádovaný. Keď naprší, stojí v ňom voda a neodteká. Domáci sa domnievajú, že to má za následok zvyšujúcu sa spodnú hladinu vody a pravidelne sa opakujúce zatápanie pivníc. „Problém sa rieši už 17 rokov. Radnica si prehadzuje tento horúci zemiak s vodohospodármi a my máme pátrať, kto je za to zodpovedný?” pýta sa Trnovec.

Zvoníme na dom Kocuričana Ľuboša Krivokládskeho, ktorý nelení a sadá do auta, aby nás po chotári povozil a vysvetlil nám problém s vodou a kanálmi priamo v teréne. Vezieme sa popri Dudváhu, ktorého brehy kedysi lemovali krásne čerešne a slivky. Pod zámienkou vyčistenia brehov ich vraj vodohospodári vyklčovali a drevo záhadne zmizlo. Zastavujeme na mieste, kde sa Kocurický potok vlieval do Dudváhu, na hranici chotára so susednými Borovcami.

„Kocurice sú postavené na močarinách. Sústava odvodňovacích kanálov bola urobená tak, aby odvádzala vodu z polí. Ako vidíte, dnes sú tieto kanály zarastené a zanesené, treba ich vyčistiť a upraviť podľa pôvodných plánov, aby dažďová voda odtekala ako kedysi a nedvíhala beztak vysokú spodnú vodu v dedine,” domnieva sa Ľuboš Krivokládsky.

Hneď za kostolom pri kanáli má roľu, ktorú obhospodaruje. Opodiaľ vystupuje na povrch Kocurický potok a do kanála, v ktorom aj teraz stojí voda, ústi veľká rúra. „Je to kanalizácia, ktorá odvádzala vodu z hlavnej cesty, až kým nezabetónovali odvodňovacie odtoky pri opravách a asfaltovaní. Má to logiku? Teraz, keď naprší, všade stojí voda. Pred obomi zastávkami autobusov sú bariny, na križovatke pred detským domovom je hotové jazero. Kocuričania sú z toho zúfalí,” tvrdí rozhorčene.

Riešenie musí nájsť radnica, poslanci a vodohospodári. „Kedysi to robili odborníci, dnes sa na všetko pozerá cez peniaze a kadejaké analýzy. Nikto sa nikoho nič nepýta, všetko sa robí od stola, pritom si treba nechať poradiť od domácich, ktorí si pamätajú, ako to bolo kedysi, keď potok tiekol a kanály odvádzali vodu do Dudváhu,” myslí si pán Krivokládsky.

Chodníky ako v Kocúrkove

V predchádzajúcom volebnom období tu obnovili chodníky, no zvláštnym, takpovediac „kocúrkovským“ spôsobom. Chodník sa začína asi v tretine dediny, pri cintoríne prechádza na druhú stranu a dodnes je krajnica pri chodníkoch len zasypaná množstvom štrku práve pre problematické odtekanie vody. Z dočasného riešenia sa stalo konečné. Koho to v Piešťanoch trápi? Veď sa nájde mnoho Piešťancov, ktorí v Kocuriciach nikdy neboli.

Kocurice nemajú v mestskom zastupiteľstve svojho zástupcu. Ich záujmy nemá kto presadzovať. Na kandidatúru za poslanca je potrebných 400 podpisov, mestská časť má sotva tristo obyvateľov. „Poslanci sa tu ukážu len pred voľbami, nasľubujú hory-doly a potom sem celé štyri roky neprídu,” notoricky opakujú mnohí Kocuričania. Spomínajú, že v minulosti sa tu riešili aj úvahy osamostatniť sa od Piešťan. Dnes je to už nereálne, nakoľko na osamostatnenie nemajú Kocurice dostatok obyvateľov.

„Boli aj úvahy o pripojení sa k Trebaticiam, stačilo k tomu referendum len u nás v Kocuriciach. Dokonca o tom prebehli i rokovania, ktoré stroskotali na nesúhlase Kocuričanov. Prišli by sme totiž o mestskú hromadnú dopravu a to sa niektorým nepáčilo,“ spomína pán Krivokládsky. Dochádzanie do Piešťan po hlavnej ceste na bicykli sa skončilo už neraz tragicky. Cyklotrasu z Piešťan do Vrbového po železnici, na ktorej kedysi chodila Vrbovská Kača, vítajú mnohí, aj keď napojenie Kocuríc na ňu je zatiaľ vo hviezdach, čiže vo forme sľubov.

„Odkedy sme sa pričlenili k Piešťanom, ide to s nami dole vodou. Ešte aj poplatky za smeti máme drahšie ako okolité dediny. Mali sme kultúrny dom skôr ako Piešťany. Občania si ho v Akcii Z postavili svojpomocne. Mesto ho predalo, dnes sa nemáme kde stretávať. Mali sme aj vlastnú školu, v ktorej sa neskôr zriadil rodinný detský domov. Budova od roku 2016 chátra a radnica jej nedokáže nájsť využitie,“ podotýka Ľuboš Krivokládsky.

„Šesť rokov dozadu sme mesto žiadali, aby nám vyčíslilo, koľko finančných prostriedkov prúdi z Kocuríc do mestského rozpočtu a koľko sa do našej mestskej časti percentuálne vracia. Dodnes túto informáciu nemáme. Vieme, že to nie je malá suma. Počul som už aj argument, že vraj využívame všetky vymoženosti mesta, ako napríklad školy. Máme za to trpieť? Koľko prispievajú do piešťanského rozpočtu obyvatelia okolitých obcí, ktorých deti navštevujú školy v Piešťanoch?” pýta sa Michal Trnovec, ktorý sa tiež nevie zmieriť s chátrajúcou budovou niekdajšieho rodinného detského domova.

Všetky snahy o jej využitie stroskotali. Navrhuje v ňom denný stacionár pre seniorov, sociálne byty alebo opätovné prerobenie na škôlku, ktorá v priestoroch už voľakedy fungovala. Posledná budova vo vlastníctve mesta sa naposledy využila pri testovaní na ochorenie COVID-19 alebo ako volebná miestnosť. Stojí pred ňou úradná tabuľa mesta Piešťany aj poštová schránka.

Kozy na čoskoro mestskom pozemku

A teraz späť ku kozám, ktoré sa pasú na nevyužívanom futbalovom ihrisku. Bránky tu stále stoja ako spomienka na miestne futbalové mužstvo, ktoré hrávalo najnižšiu okresnú súťaž a zaniklo ešte v 60. rokoch minulého storočia. Neskôr tu trénovali piešťanskí futbalisti a teraz… kozy. Spásajú ihrisko, časť kocurického kanála, ale keď utečú, aj predzáhradky miestnych obyvateľov alebo kvety na cintoríne. „Herečky”, ako ich v diskusiách na sociálnych sieťach častujú domáci, rady utekajú, a to sa mnohým nepáči. Nepomáha ani elektrický ohradník a prísľuby majiteľa, že sa tak už nestane. Veľa ľudí si kozie mlieko pochvaľuje, odoberajú ho domáci aj ľudia z okolia.

„Začal som chovať jednu kozu, keď manželke diagnostikovali rakovinu. Dnes ich mám asi desať. Už minulý rok som s tým chcel skoncovať, lebo mi to prerastalo cez hlavu. Kozy treba každé ráno a večer dojiť, neexistuje žiadna dovolenka a finančne sa to tiež veľmi neoplatí. Cez zimu, keď sa nedoja, zožerú 500 balíkov slamy, plus šrot a ďalšie náklady,” objasňuje miestny chovateľ kôz Martin Blažko.  „Chovať zvieratá ma veľmi baví. Choval by som aj slona, keby sa dalo. Robím to pre ľudí. Kozy spásajú kadejaké liečivé bylinky na ihrisku. Mlieko je zdravé, ja mu verím, lebo moju ženu vyliečilo z rakoviny. A tak môžem pomáhať aj iným,” tvrdí pán Blažko.

Bývalé futbalové ihrisko a pozemok vedľa cintorína má riadne prenajatý. „Kedysi ho obhospodarovala moja prababka, pestovali tam melóny, dokonca na poli aj skonala,” tvrdí chovateľ kôz. Ako to bude s pozemkom ďalej, sa ukáže… Mesto Piešťany sa totiž už vyše roka snaží pozemok odkúpiť od ministerstva vnútra a postupne ho zrevitalizovať, rozšíriť cintorín a vytvoriť pre Kocuričanov akúsi oddychovú zónu. Zmluva na 18 600 eur za kúpu pozemku je vraj pred podpisom, peniaze na revitalizáciu treba vyčleniť v rozpočte.

Radnica a primátor deklarujú, že je to gesto záujmu o miestnu časť. Uvidíme, ako to nakoniec dopadne. Bodaj by nové priestranstvo spojilo Kocuričanov ako komunitu, ktorá si svoju „dedinku” bude hájiť a nedopustí, aby sa na ňu zabúdalo.

História Kocuríc

Vďaka vykopávkam archeológov v lokalitách Dlhé pole a Za humnami je zrejmé, že územie obce bolo osídlené už v období 3000 rokov pred Kristom. Prvá písomná zmienka o Kocuriciach sa objavila v Zoborských listinách v roku 1113, kde sa obec uvádza ako Cozuran. V 13. storočí sa volala Kozirich, na konci 16. storočia zase Koczwrycz. V 18. storočí sa objavovali názvy Koczuricz, Koczricze aj Kocuricen. Na začiatku 20. storočia sa obec volala Kocuric a v časoch prvej svetovej vojny Koszrány. Finálne meno, používané aj v súčasnosti, obec získala v roku 1920.

Panstvo obce patrilo počas habsburskej monarchie rodom Očkaiovcov či Erdődyovcov. V minulosti obec prešla takmer úplným zánikom, keď po osmanskom vpáde na konci 16. storočia zostali v obci stáť len dva domy. Obyvatelia sa v minulosti živili hlavne poľnohospodárstvom alebo pracovali v piešťanských podnikoch. Kocurice boli k Piešťanom pripojené 1. januára 1974.