O pominuteľnosti
Prevažná časť ľudí, predpokladám, navštívila cintoríny už počas uplynulého víkendu, prípadne počas Sviatku všetkých svätých, ktorý tento rok vyšiel na pondelok. Ešte dnes, v utorok, keď vychádza Piešťanský týždeň, svieti v kalendári Pamiatka zosnulých, preto si dovolím sa k tejto téme vrátiť.
Keď som tak kráčala v sobotu so svojimi blízkymi po cintorínoch, premkla ma akási melancholická nálada. Väčšinou tieto „návštevy“ vnímam racionálne, ale tentoraz som si uvedomila, že rok čo rok pribúda miest posledného odpočinku, ktoré spoločne navštevujeme. Pred pätnástimi rokmi sme chodili zapaľovať sviečky na hroby ľuďom, ktorých som v podstate ani nepoznala. Dnes ležia na večnom odpočinku na troch cintorínoch zástupcovia štyroch generácií.
Ak by mi niekto ako čerstvo dospelej povedal, že o pár rokov neskôr budem páliť sviečky rovesníkom, neverila by som. Dnes je to realita a priznám sa, stále tomu celkom neverím. Že „život je taký“, v tomto prípade veľmi nepomáha, pretože aj po čase zostávajú otázky začínajúce sa slovom „prečo“.
Ale prečo to všetko píšem. Neviem totiž pochopiť, ako je možné, že aj v čase, keď všetci spomíname, uctievame si tých, ktorí odišli, a mali by sme sa možno trochu stíšiť, stále ktosi dokáže šíriť zlosť medzi preživšími. Ako by tento čas nebol dostatočnou vizitkou pominuteľnosti bytia, pominuteľnosti nás všetkých. Ako by to nebol návod byť k sebe milší a spríjemniť si život, i keď len úsmevom.
Pred pár dňami som bežala po vale. Bežiaci ľudia sa zvyčajne zdravia – ak nie slovne, tak aspoň kývnutím hlavy či zdvihnutím ruky. Tentoraz sa však akýsi muž usmial. Normálne zoširoka sa usmial človek, ktorého som (asi) nikdy nevidela, a to aj napriek fyzickej únave. Okej, možno k tomu prispel fakt, že som v slúchadlách počúvala veľmi vtipnú časť podcastu a bežala som vyškerená od ucha k uchu. Nič to však nemení na tom, že sa tento náhodný človek usmial a mne to spravilo krajší deň. Prišlo mi to milé a, bohužiaľ, aj trochu zvláštne, že som z toho čerpala ešte istú dobu.
No a čo tým chcem povedať? Každý deň máme novú šancu byť milí alebo milší k ľuďom naokolo. Nemyslím tým len ľudí náhodne na ulici, ale aj doma. Niekedy sa naozaj stačí len usmiať a niekomu to môže spríjemniť deň, ba možno celý týždeň. Každý má v živote problémy, no nezriedka je to tak, že tí, ktorí ich majú najviac, najmenej šetria úsmevom. Možno si intenzívnejšie uvedomujú pominuteľnosť života a to, že dobrej nálady nikdy nie je dosť. Ja si preto dávam predsavzatie – viac sa usmievať. Doma i vonku. Spríjemniť deň aspoň jednému náhodnému človeku. Kto ide do toho so mnou?
