Pavol Prekop – „vyšperkovávač”

Ako si sa dostal k šperku?

Bolo to vďaka dedovi, ktorý bol zlatnícky majster v Zlatokove. Už ako dvanásťročný chalan som pri ňom plietol retiazky a majstroval dokonale vyleštené a vybrúsené prstene. Robil som všetko, čo dnes vidieť vo výkladoch zlatníctiev. Potom som sa na strednej priemyselnej škole učil okrem remesla aj navrhovať vlastný dizajn. Chvíľu som sa tomu venoval, ale prišlo mi to neosobné a závislé od marketingu, mena a komunity. Potom som vyštudoval odbor šperku na VŠVU. Až na vysokej škole som pochopil sociálny rozmer šperku. A to je prípad koruny na hlave, ktorá o vás automaticky prezrádza, že ste kráľ. Šperk by mal komunikovať a ponúkať takúto informáciu vedome.

Čiže si prešiel od dokonalého osvojenia si remesla cez vlastný dizajn až po sociálnu hodnotu šperku ako osobného objektu?

Hovorím o sebe, že som jednosmerne vzdelaný humanista a v podstate anomália. Vďaka môjmu dedovi mám všetky stupne vývoja umeleckého a konceptuálneho šperkára odžité a absolvované. Postupne som pridával vrstvy poznania a získal som komplexný obraz o šperku. Posunul som dedičstvo môjho deda o ďalšie rozmery a dimenzie, ktoré šperk v sebe nesie. Pre mňa bol môj dedo v remesle velikán a vďaka tradícii a dedičstvu som jeho odkaz ešte rozvinul.

Zastávaš názor, že umenie by malo človeka istým spôsobom zjemňovať. Platí to aj o šperku?

Šperk má mnoho vrstiev a mal by nositeľa dopĺňať, vylepšovať, skrášľovať a komunikovať jeho cit a vkus pre umenie. Šperk je druh rituálu. Zjemňovanie je uvedomenie si rozmanitosti sveta, v ktorom žijeme, jeho nuansí. Keď sa ráno obliekame, dávame si na seba objekt a robíme to vedome, v konkrétnej nálade, pocite, so zámerom niečo komunikovať. Aj muži mali v minulosti veľké tendencie k zdobeniu a podľa mňa stále majú, len sa to povýšilo na status a plejádu materiálnych hodnôt.

Dnes sú pre mužov dôležité ponožky, pracka na opasku, hodinky, manžetové gombíky, okuliare, fajky a potom autá, domy, žena, deti, elektrické bicykle, gril a kolobežky (smiech). Chápem aj naivnú lásku k šperku z pohľadu investície, peňazí, istoty a lesku. Ozdobím sa, lebo je to drahé, to je fajn, ale stále je to iba vec. Ak nemá pridanú hodnota symbolu, aktu, posolstva – je to len vec, ktorú užíva veľa ľudí. A kúpili si ju práve vo výklade so zlatými vecami.

Na výstave v Magna Gallery si návštevník môže vyrobiť aj vlastný šperk. O čo ide?

Na výstave je dielko Tima Carsona, ktorý s dávkou britského humoru tvrdí, že nikto ti nevytvorí lepší šperk ako ty sám. Je to metafora na sebalásku, schopnosť dopriať si, odmeniť sa, niečo si sám pre seba vytvoriť. Najväčšiu hodnotu vložíš do šperku ty sám. Návštevníci výstavy si môžu podľa predlohy vytvoriť a dotvoriť svoj vlastný osobný predmet, ktorý môžu nosiť ako šperk.

Zmyslom tejto výstavy je priviesť ľudí k premýšľaniu o šperku trochu inak, hlbšie, z iného uhla pohľadu. Je to tak?

Je. A nie je to rebélia. Je to edukatívna výstava, ktorá má ukázať, že aj pozlátené pozlátko od umelkyne Kataríny Siposovej môže byť šperk s hĺbavým významom. Veď aj dnes veľa vecí balíme do pozlátka, aby na prvý pohľad vyzerali príťažlivo. Hovorí sa tomu hovno obalené v zlate. Dnešný šperk je väčšinou ozdoba, ktorá sa snaží zakryť iný nedostatok. A pritom to môže byť nevídaná radosť a hra, niečo, čo poteší druhého. Mám takú brošňu – Ha Ha Ha. Vzbudzuje interakciu, úsmev, je to komunikačný kanál. Urobí radosť predavačke, ale ak ju máš pripnutú na pracovnom pohovore, prelomíš ľady alebo naopak nezaboduješ. Zároveň môžeš šperkom „prečítať” človeka podľa jeho reakcie naň.

Šperk sa tak stáva prezentáciou tvojich názorov, videnia sveta, vnímania reality a jedinečnosti. V konceptuálnom pohľade na šperk by sme mali neustále spochybňovať jeho vážnosť, honos, pátos, ktorý sa mu pripisuje, lebo je drahý. Výstava je apel na citlivosť. Zamýšľajte sa nad šperkom aj inak, nielen skrz jeho materiálnu hodnotu.

To je sociálny rozmer šperku?

To sú tie interakcie vo verejnom priestore, ktoré nám pomáhajú orientovať sa v čoraz komplikovanejších medziľudských vzťahoch. Pre mňa sú to znaky, ktoré dokážem čítať. Mám takú umeleckú deformáciu – kam sa pozriem, vidím čosi, čo by sa dalo vylepšiť, vyšperkovať, dotvoriť. Vidím to na ľuďoch, v objektoch, v logách, domoch, malých riešeniach. Som konceptuálny vylepšovateľ alebo „vyšperkovávač”. Vidím potenciál, ktorý by mohol fungovať v sociálnych interakciách. Vidím riešenia, ale tie konfrontujú človeka s vlastným egom, a v tom prípade môže byť vyšperkovanie problém. Každý si dnes totiž myslí, že je génius a vylepšenie nemusí prijať.

Ty máš na výstave tri veci. Galerijné sako, brošne s názvom Tvoja vina a zlatý náramok Ty si funny…

Galerijné sako so zlatým U. – logom Fondu na podporu umenia. Pointa je vyskúšať si, aké je to byť ozajstným umelcom. Pokojne si ho oblečte! Fond sa stal synonymom podpory umenia a podporuje kadečo, kvalita je rôzna, kritériá nie sú dokonalé. Bez peňazí z fondu by veľa umelcov netvorilo. Umenie však vzniká najmä v čase neistoty. Brošňa Tvoja vina je prst, ktorý poukazuje na vinu, ktorá je vždy kohosi, len nie naša osobná. Môžete si ju kúpiť a nosiť ako šperk. Stojí od 20 do 30 eur. Za plentou je škatuľa pripomínajúca volebnú urnu a na nej otázka o cene osobnej zodpovednosti. Keď vás nikto nevidí, môžete do urny vhodiť sumu, ktorú ste sa rozhodli zaplatiť, alebo aj nevhodiť nič… A prepracovaný zlatý náramok s názvom Ty si funny hovorí sám za seba.