Ako ovplyvnil pandemický rok život gymnazistov?

Až pred dvomi týždňami sa po dlhej dobe vrátili do lavíc aj študenti piešťanského Gymnázia Pierra de Coubertina. Položili sme hŕstke z nich otázku, ktorá vŕta v hlavách mnohým z nás v čase, keď minulosť i budúcnosť spadá do sféry fikcie.

Čo vám dala a čo naopak vzala pandémia?

Jakub Mlynár: „V tomto období sme sa zdokonalili v používaní moderných technológií. Vďaka videohovorom sme aspoň cez obrazovky boli v spojení s učiteľmi a spolužiakmi, ale tiež so staršími príbuznými, ktorých sme nechceli ohrozovať našimi návštevami. Pandémia značnou mierou ovplyvnila i vzťahy v rodinách. Rovnako boli preverené aj priateľstvá. Som si istý, že niektoré z nich prešli veľmi ťažkou skúškou. Ja som sa však, vďaka množstvu spoločne stráveného času, so svojou rodinou ešte viac zblížil. Musím priznať, že najmä vďaka nim som toto zložité obdobie prežil bez väčších problémov. Pozitívne myslenie mojich rodičov sa prenášalo aj na mňa a uvedomil som si, aká dôležitá je úloha rodiny.

Bohužiaľ, rovnako ako sa rúška stali súčasťou našich životov, stali sa aj ‚súčasťou‘ prírody. Stačí krátka prechádzka a môžeme ich nájsť pohodené na zemi, zavesené na stromoch či dokonca plávať na hladine riek a potokov. Paradoxne, napriek všetkým problémom, nevnímam toto obdobie negatívne. Som presvedčený, že pandémia nám všetkým ukázala, aké dôležité je vážiť si bežné dni a hlavne svoju rodinu, pretože nič nie je samozrejmé.“

Daniel Valko: „Prihliadnutím na obdobie posledného roka zisťujem, že sme sa predrali cez krízu, ktorá nám v ostatnom čase uštedrila rany, ale mnohé nás aj naučila. Krajina, ktorá dlhodobo zlyháva v procese digitalizácie a len sťažka sa prispôsobuje potrebám 21. storočia, bola odrazu prinútená od piky modifikovať spôsob výučby. Zásadne sa to podpísalo na odovzdávaní vedomostí, ale aj v sociálnom prežívaní nás študentov.

Poznateľná časť z nás patrí do kategórie študentov, ktorá nezažila stužkovú, nemala koncoročný výlet a nepotila sa za zeleným stolom maturít. Iba čas ukáže, akým deficitom pre budúcnosť bude táto neskúsenosť mladej generácie. Zaznamenal som, že sme si zvykli nerešpektovať odborné autority, pretože opak by bol priznaním vlastnej nevedomosti. Dunning a Kruger by sa zaradovali. Pozorujem, že priemerný občan dnes vykazuje expertízu troch dátových analytikov, dvoch epidemiológov a jedného mikrobiológa. Napokon dospejeme k poznaniu, že prinavrátenie dôvery voči ľuďom z fachu bude jedinou cestou von z marazmu pandémie. Prvoradou prioritou musí byť v blízkej dobe postupný návrat do života spred koronakrízy. Keď sa to plnohodnotne stane, budeme azda pripravení zužitkovať nadobudnuté skúsenosti.“

Rebeka Reginová: „Prečo sa pozerám na svet cez čierne okuliare, keď si ich môžem vymeniť za ružové? Spôsob, akým som vnímala koronu pred rokom, sa veľmi odlišuje od toho, ako ju vnímam teraz. Najprv to bolo vykúpenie. Potrebovala som si oddýchnuť od toľkej negatívnej energie a zlosti ľudí, od stáleho pohoršovania sa nad vznikajúcou situáciou. Toto bola pre mňa šanca pre lepšiu Rebeku. Zdravšiu, názorovo vyspelejšiu, oddýchnutejšiu, pozitívnejšiu, športovo založenejšiu. Vyplatilo sa! Každý deň sa teším na slnečné dni a prechádzky. Pandémia mi totiž dala čas. Nikam sa neponáhľam, nestresujem. Všetko je tak, ako má byť.

Som extrovert alebo som ním aspoň bývala. Korona obmedzila môj kontakt so všetkými a jediný spôsob, ako sa porozprávať, je písanie na sociálnych sieťach. Digitálne konzumovaná správa ale aj tak nenahradí emócie a reálne pocity. Také, ktoré z človeka vyžarujú, keď sa s ním rozprávam ‚z očí do očí‘. Chýbalo mi osobné stretnutie, výraz tváre, dotyk, objatie, pochopenie, smiech a radosť zo života. Chýbalo mi potulovanie sa nočnými ulicami a spievanie piesní na plné hrdlo, čerstvý vzduch bez nádychu cez rúško či respirátor. Kde to všetko zmizlo? Vráti sa taký život alebo si budem musieť zvyknúť na tento organizovaný chaos?

Chcem svoj ‚slobodný‘ život späť! Chcem znova cestovať a spoznávať históriu a kultúru národov. Zdá sa mi to všetko teraz ako neuskutočniteľný sen. Prečo to pred rokom bolo normálne a bežné, no teraz lákavé a zakázané ovocie? Prečo sa opatrenia menia ako holuby sediace na drôte? Dúfam a budem veriť, že toto navonok nekončiace šialenstvo čo najskôr pominie, aby som sa mohla opäť vrátiť k veciam, ktoré milujem.“

Sára Hercegová: „Som súčasťou nízkeho percenta ľudí, ktorým pandémia nevzala prácu, domov či blízkeho. Avšak skutočnosť, ktorú som nedokázala predvídať, je, že odo mňa bez chochmesu odtrhla moje staré predpanedmické ja. Zatvorená „len“ niečo vyše roka, aj tak mám pocit, že som duševne zostarla aspoň o päť. Toto pomyselné zostarnutie mi celkom nemilosrdne roztvorilo oči a prinútilo ma pozrieť sa na svet z tej perspektívy, ktorú som dlhé roky zatvárala do spodnej zásuvky a odkladala na neskôr. Neskôr prišlo a jeho podmienky nie sú úplne fér.

Nechodilo sa do škôl, kultúra takmer zapadla prachom a podniky jeden po druhom zatvárali, lebo karty pandémie hrali proti nim. Ako súčasť súboja svet vs. pandémia môžem povedať, že niektorí ľudia pravdepodobne prehrali zápas so zdravým sedliackym zmýšľaním. Tento predpoklad súvisí s mojou vlastnou nomináciou slova ‚hoax‘ na slovo roka. Nezazlievam, len konštatujem. Už rozumiem, že často je za všetkým strach, tá evolučne najstaršia emócia. Občas zlomyseľnosť.

Pandémia však ukázala, že veľa ľudí je aj dobrých. Aj keď sa sami trápia. Vlastne ich teraz stretávam vo svete omnoho častejšie. Alebo je len menšia koncentrácia tých nenávisť šíriacich. Ťažko povedať. Tak ako je ťažko predvídať, čo sa bude diať ďalej. No ja som optimista. Nenapraviteľný, aj keď to tak možno z mojich slov nie je cítiť. Pandémia mi vzala rok môjho mladého života, no aj tak neprotestujem. Občas mám totiž pocit, že mi na výmenu dala rozum.“

Beáta Fandliová: „Pandémia rovnako ako ktorákoľvek hraničná situácia vynáša na svetlo vlastnosti človeka, aký v skutočnosti je, ale aj ako sa dokáže vysporiadať a poradiť si v ťažkých životných situáciách. Nechcem posudzovať veci, ktoré sa mi nepáčia na iných, pretože na svoje reakcie a konania majú právo a nesú za ne zodpovednosť. Je pozitívne, že pandémia a opatrenia z nej vyplývajúce ukázali aj to, akí k sebe ľudia dokážu byť dobrí, ohľaduplní a solidárni, pretože tieto vlastnosti sú hodnotné a cenné v každodennom živote.

V tomto období si možno viac uvedomujeme nielen našu zraniteľnosť, ale v súvislosti s tým i potrebu vzájomnej pomoci. Obmedzenia konzumnejších oblastí života upriamili pozornosť na prírodu, význam komunikácie, ochranu slabších a ocenenie práce iných (zdravotníci, predavači, vedci, učitelia a pod.). Ešte dnes si pamätám začiatok pandémie, prvý deň, ktorý priniesol zmes šoku, zmätku a nekonečno otázok o budúcnosti. Stopol bežný život, uzatvoril ma vo vnútri domova a pripravil o fyzickú prítomnosť priateľov a ostatných ľudí.

Postupne som sa učila, ako fungovať bezpečne a zároveň s udržaním si vzťahov, fyzickej, ale i emočnej kondície. Keď som mala pocit, že sa mi to darí, prišla som o najbližších. Učila som sa žiť ďalej so smútkom a učím sa to doposiaľ. Okolnosti koronakrízy nás len formujú ako každá iná situácia, ktorej v živote čelíme. Preto je dôležité, aby sme si vzali to pozitívne, pokračovali v odkaze skutočných hodnôt aj v budúcnosti, keď sa vrátime do bežného života. Aby sme nezabudli na veci, ktoré nemusia byť bežné, vážili si slobodu a možnosť existovať.“

Liliana Pažitková: „Pandémia pre mňa bola a je obdobím, ktoré mi do života prinieslo doposiaľ najviac zmien a dovolím si tvrdiť, že práve táto krízová situácia ma ako človeka formovala najviac. Moje povinnosti i záľuby boli vytrhnuté z každodenného života prakticky z večera do rána a ja som odrazu mala nezvyčajne veľa času. Času, ktorý som spočiatku nevedela efektívne využiť. Strata sociálneho kontaktu sa na mne výrazne podpísala, prechod na dištančnú výučbu bol sprevádzaný obrovským stresom a bola som unavená z vysedávania v tom istom prostredí rovnako ako z nezodpovedného správania sa mnohých ľudí.

Myslím si, že pandémia nám nielen ako spoločnosti, ale aj ako jednotlivcom ukázala, v čom máme medzery, nastavila nám zrkadlo a paradoxne i poskytla predtým ‚ukradnutý‘ čas na zmenu, na všetko to, na čo nikdy nebol priestor, čo ja považujem za najväčší prínos pandémie. Naučila som sa tráviť čas sama so sebou, začala som sa venovať činnostiam, ktoré ma vždy lákali, no v kolotoči každodenných povinností som si na ne nevedela vyčleniť priestor. Prehodnotila som svoje priority, moje celkové vnímanie rôznych aspektov života a situácií sa zmenilo a ja dnes vďaka tomu vidím mnoho vecí v úplne novom svetle.“