Čierne výročie Piešťan – o rok bude 40 rokov od požiaru Tesly

Požiar začal zdanlivo nevinne. Malý ohník sa rozhorel okolo 6.40 h potom, čo si skupina zamestnancov urobila pauzu na cigaretku v medzisklade výrobnej haly. Jeden z nich, ani nie dvadsaťročný mladík, odhodil zápalku do odpadového koša. Odtiaľ sa plameň rozšíril na filtračný papier, ležiaci na regáli. Od tejto chvíle sa začala lavína nepredvídateľných udalostí, zlých náhod, nedostatkov, zanedbania bezpečnostných predpisov, smoly a lajdáckosti. Jedine schodmi mohli pred peklom v podobe ničivého požiaru ľudia uniknúť, cez zamknuté a zamrežované únikové východy to nešlo.

Obrovská ohňová guľa

Na udalosti spomína bývalý vedúci pracovník elektrodielne Viliam Nemec z Piešťan: „Naša skladníčka Anka V. obyčajne prichádzala do práce na siedmu hodinu. Jej sklad a vedľajšie objekty už pred siedmou pohltili plamene. Dobehla do mojej kancelárie na druhom konci novej nadstavby a povedala, že horí sklad, zámočnícka aj strojná dielňa. Priamo nad centrom požiaru pracovalo v elektrodielni minimálne osem ľudí. Okamžite som začal s ostatnými kolegami zachraňovať zamestnancov a hasiť oheň.“
V. Nemec, vycvičený dobrovoľný hasič, vysvetlil princíp rýchleho šírenia požiaru. Filtračný papier, horiaci od zápalky, nemusel narobiť toľko škody, keby ho nerozfúkali nesprávnym použitím ručného hasiaceho prístroja. „Na každom prístroji je nalepený návod na použitie a upozornenie, že vzduch z hadice a prúdnice je potrebné odfúknuť a až potom hasiť.“ To netušil človek z dielenskej požiarnej hliadky. Dobehol na miesto a namieril hadicu rovno na regál s horiacim papierom. „Vysoko horľavú buničinu vzduch z prístroja rozfúkol a ako obrovská guľa sa oheň šíril po celom sklade,“ dodal V. Nemec.

Pohľad do stredu požiaru

Ľudia utekali von schodiskom. Hasiči sa cez na závoru zamknuté severné dvere nedokázali aj s vodným delom dostať dovnútra. V. Nemec chcel závoru rozseknúť sekerou z hasičského auta, tá nebola na mieste. „Podnikoví hasiči mali deň pred požiarom cvičenie s dobrovoľníkmi a nočnej zmene zabudli odkázať, aby doplnila cisternu vodou, takže až ráno zistili, že nemajú čím hasiť. Viem si predstaviť zúfalstvo, jed a bezmocnosť kolegu ‘Cégra‘. Vyšiel so spolupracovníkmi na strechu, napojili hadice na vyústenie hasičského rebríka a zbytočne čakali na vodu pri roztavených svetlíkoch. Zo skla viseli pri teplote asi 1600 stupňov Celzia kvaple a oni pozerali do stredu požiaru ako do sopky…“
V. Nemec opísal aj patálie s hydrantom, systémom bez tlaku, rozrezanými dlaňami od ventilu a troch prúdoch vody, ktoré sa napokon bojovníkom s ohňom podarilo dostať po schodoch nad galériu. „Obkladové dosky nových šatní a kancelárií mali dva až dva a pol metra. Aby cez ne mohol profesionálny hasič striekať vodu do vedľajšej miestnosti, chvíľu som ho držal na pleciach. Do dobrej pozície sa dalo dostať po pristavení stolov vystúpením na stoličku. Oheň sa nakoniec podarilo zastaviť. V mojej kancelárii už vtedy z nástenky odpadávali tam zapichnuté, ale roztopené plastové euroobaly…“

Ľudia bojovali o holé životy

Kým sa V. Nemec v najodľahlejšej severnej časti prevádzky pokúšal hasiť, čo sa dalo, v hale zúrilo peklo. Od 6.50 hodiny, keď vedúci skupiny dielní A. Macek telefonoval na ohlasovňu závodného požiarneho útvaru, sa dym a plamene šírili závratnou rýchlosťou. Redaktor Pravdy Peter Ondera tie chvíle opísal podľa rozprávania očitých svedkov: „Vnútro budovy mizlo v nepriehľadnej hmle. V hale na vyvýšenej galérii tápali ľudia dusiaci sa jedovatými splodinami z horiaceho materiálu. K objektu prichádzali ďalšie jednotky hasičov z Piešťan, Trnavy, Hlohovca i Jaslovských Bohuníc. Čas plynul, hasiči chladili steny budov, zabraňovali tomu, aby oheň prenikol k drahej licenčnej výrobe, vynášali nebezpečné tlakové fľaše zo skladu technických plynov. Priamo k ohnisku požiaru sa už nedalo dostať. V hale to praskalo, hučalo, plamene sa krútili a roztápali oceľové konštrukcie, akoby boli z ľadu. Z predpätých nosníkov odpadávali kusy betónu.“
Prešlo len niekoľko minút a ľudia na galérii už bojovali o holé životy. Východ im zahatali plamene, pud sebazáchovy však nútil konať. Vylamovali železné dvere, brániace im v úniku. Trhali aj oceľové pletivo. Napokon sa im podarilo dostať sa von. „Deväť doráňaných, vystrašených ľudí opäť pozrelo na oblohu. Padla otázka, či sú všetci? Kto ich narýchlo spočíta? Bezmála 40 požiarnikov nasadzovalo všetky sily. Do plameňov chrlili čerpadlá strojov každú minútu štyridsaťtisíc litrov hasiacej látky,“ uvádza P. Ondera.

Vnútri ležali dve mŕtve telá

Po ôsmej hodine ráno – teda len 72 minút od vyhlásenia poplachu – hasiči požiar lokalizovali a napoludnie plamene úplne pohasli. Hala zaplavená vodou len pomaly chladla. A vnútri na zemi ležali dve mŕtve telá…
„Milana som poznal osobne, pretože ako ‘večernisti‘ sme drali školské lavice na piešťanskej Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej,“ spomínal v článku Piešťanského týždňa z roku 2010 kolega Štefan Gregorička. „Skromný človek a zanietený turista. V čase tragédie sa nachádzal v najvzdialenejšie miestnosti, a keď zistil, že všetko okolo neho horí, už nemal šancu na záchranu. Dušan, hoci ho plamene priamo nezasiahli, nemal toľko šťastia ako jeho ďalší kolegovia. Cez oheň sa nedokázal dostať do bezpečia. Po Dušanovi ostala manželka a trojročná dcéra Lucia.“

Spoločnosť chcela zabudnúť

Na bolestnú udalosť spomínal aj brat Dušana Bartovica, Ivan: „Dušan išiel po skončení priemyslovky pracovať do Tesly Orava. Keď začali vyrábať licenčné japonské čipy v Piešťanoch, vrátil sa s rodinou do rodného mesta. V čase tragédie mal dovolenku. Musel si však vybaviť nejaké papiere a to sa mu stalo osudným.“
Nad udalosťou sa zamýšľa V. Nemec: „I keď oficiálne za príčinu požiaru označili ‘fetiš plánu‘, čiže naháňanie výroby, pravou príčinou je v prvom rade nezodpovedné, ba priam trestuhodné správanie konkrétnych pracovníkov, potom nedostatky v požiarnej ochrane, nedodržiavanie bezpečnostných predpisov a obchádzanie pracovnoprávnych nariadení. I napriek dvom ľudským obetiam spoločnosť akoby zabúdaním chcela odčiniť svoj podiel na tragickej udalosti. Podnikové noviny sa o mŕtvych ani nezmienili, na hroboch obetí chýbali firemné spomienkové vence. Ani v kronike mesta Piešťany nie je žiadna informácia o požiari. Až v roku 2010 si redaktor Š. Gregorička pripomenul 25. výročie článkom Museli zomrieť dvaja mladí ľudia?“
V. Nemec dúfa, že tak ako 30. výročie, aj to budúcoročné, 40. výročie tragédie sa pre spolupracovníkov z bývalej Tesly, ale i obyvateľov Piešťan stane podnetom na spomínanie a vzdanie úcty za takú veľkú a nezmyselnú obeť.