Odišla piešťanská učiteľka a výtvarníčka

Gabriela Žlnayová, rodená Gašparová sa narodila 14. mája 1942 ako jediné dieťa milujúcim rodičom Helene a Michalovi Gašparovcom. Mama Helena Gašparová vlastnila v Piešťanoch známy krajčírsky salón. Po celý život bola pre  svoju dcéru celoživotným vzorom najmä svojou pracovitosťou, húževnatosťou, talentom a korektným vystupovaním.

Absolvovala Pedagogický inštitút v Trnave, kde úspešne ukončila štúdium s aprobáciou slovenský jazyk – dejepis – výtvarná výchova.

Bola obdarená výrazným výtvarným talentom, a preto sa už vo svojich dvadsiatich rokoch stala členkou piešťanského Výtvarného klubu a pravidelne sa zúčastňovala na klubových výstavách celých 50 rokov. Známa bola najmä svojimi krásnymi akvarelmi – kyticami, portrétmi i krajinomaľbami. V mladosti sa začala venovať aj písaniu poviedok. V súťaži usporiadanej vydavateľstvom Mladé letá bola vyhodnotená medzi víťaznou trojicou a na stretnutí víťazov jej osobne odovzdával cenu a gratuloval spisovateľ Vincent Šikula.

Vo svojej profesii bola náročnou a prísnou učiteľkou a žiaci ju mali radi. Pod jej vedením boli často úspešní v recitačných aj výtvarných súťažiach. Viedla výtvarný krúžok a starala sa o výzdobu školy. Po vysokej škole krátko pôsobila vo Veľkej Mani, Nedede a v Hlohovci. Medzitým sa vydala a v roku 1973 nastúpila do Základnej školy na Vajanského ulici v Piešťanoch a pôsobila tam 26 rokov. Dodnes na ňu s vďakou spomína viacero generácií žiakov. Po nástupe na dôchodok učila na požiadanie ešte dva roky na ZŠ Holubyho a ZŠ Mojmírova, kde sa rovnako stretla s veľkým úspechom o ocenením od žiakov. Na dôchodku začala doučovať žiakov doma a úspešne zúročila všetky vedomosti získané dlhoročnou praxou. V roku 2009 bola ocenená čestným uznaním od primátora mesta ako pedagóg, na ktorého sa nezabúda. V hodnotení jej práce odznelo i to, že nikdy nepoznala nesplnenie úlohy.

O svojom súkromnom živote vždy tvrdila, že mala šťastie na životného partnera. Manžel Vladimír, s ktorým mala dve dcéry, jej bol po celý manželský život oporou pri práci, pri výchove detí i pri možnosti venovať sa koníčku – maľovaniu.

Mnohí si ju pamätajú ako vynikajúcu učiteľku alebo skvelú umelkyňu, Jej obrazy žiarili v galériách a dnes zdobia mnohé príbytky. Ako dokázala byť inteligentnou, šarmantnou a vtipnou spoločníčkou, spomínajú aj kolegovia i spolužiaci. Vždy si bola náročná na seba, všetko okolo nej bolo vždy upravené, elegantné a krásne. No najviac ľudí si ju iste bude pamätať ako múdreho a čestného človeka, ktorý vždy splnil sľub a nielen to – urobil to najlepšie, ako sa dalo.

Nech odpočíva v pokoji!

Smútiaca rodina.