Hudobná legenda jubiluje: Všetko najlepšie, Punto!

Nápad sa nám zapáčil, a tak sme sa pustili do jeho realizácie. Bolo treba vymyslieť, koho osloviť, kde zohnať kontakt, potom napísať, zavolať a očakávať, či sa nápad ujme… A to všetko v tajnosti pred samotným adresátom. Napokon sa tento nápad zapáčil i priateľom Petra Remiša. Napísali mnoho pekných, milých, vtipných slov, ktoré jubilanta určite potešia.

Ak by sme oslovili všetkých priaznivcov Slniečka, Petra Remiša ako človeka, jeho priateľov a známych, určite by sme mali materiálu dosť na vydávanie Piešťanského „Puntovského“ týždňa minimálne do konca roka. Snažili sme sa však svedomito vybrať – osloviť hlasy z rozličných oblastí, odvetví, línií. Vďaka všetkým, že sa zapojili a pri realizácii tohto tajného plánu nám aj trochu dôverovali.

Prajeme vám, pán Remiš, všetko len to najlepšie. Azda vám nasledujúce riadky vyčaria úsmev na tvári a možno i pripomenú milé a zábavné spomienky.

A vy, milí čitatelia, môžete svoje prianie pripojiť v utorok do komentára na našu facebookovú stránku pod článok, ktorý bude internetovou verziou toho, čo vidíte na týchto troch stranách. Teraz je ten správny čas legende Piešťan vyjadriť vďaku, priazeň a milé slová tak, ako sa to podarilo ľuďom, ktorých riadky sú odrazom života.

Robo Gajdošík

hudobník, Slniečko

Milý kolega, „jubilant“ Punto, tak sa Ti podarilo ako prvému z našej hudobnej pospolitosti dosiahnuť ten vek, ktorý sa nám všetkým, keď sme spolu takmer pred 40 rokmi začínali, zdal takmer ako fikcia. To, že budeme po takej dobe ešte hudobne aktívni a dokážeme spolu fungovať, dokonca aj mimo pódia, sme ani nesnívali. Na tom všetkom nesieš mamutiu zásluhu nielen pre svoj nenapodobiteľný autorský a interpretačný prínos, ale aj pre neúnavnú energiu, ktorá nás ešte stále dokáže posúvať ďalej a ďalej (aj keď to nebývalo a nebýva s Tebou vždy jednoduché, ale také už bývajú povahy duchom štedro obdarených…).

Želám Ti, aby Ti zdravie, tak prepotrebné pre tento vek, slúžilo čo najlepšie a aby si sa ešte dožil autobiografie svojho vlastného textu: „Ked mau dzedko 105 rokov…“ (bez tej tubery). A neboj sa, o rok, o dva, sme v tom s Tebou (teda dúfam, že sa aj my toho dožijeme…).

Robo – ten, čo Ti za chrbtom buchoce

Ladislav Svitek

hudobník, Slniečko

V lete 1982 muzikanti, „hipisáci“ i ctihodní študenti ako predvoj piešťanského „BAHNA“ zavítali na čunder po južnej Morave. V jedno ráno Punto, sediac opretý o strom, zanôtil jednu zo svojich prvotín: „Lesom znejú naše pesničky, pre oteckov aj pre mamičky…“

Ak náhodou niekto o sto rokov cestou „Na Paríž“ zistí, že tu „Šálili“ a že „Ludie kapú“ tak ako predtým, akurát „Rajčiny“ už nie sú také, aké bývali, tak sa za to všetko (aj za „Lulu“) môžu poďakovať Petrovi Remišovi!

Opatruj sa v oáze pod Javorinou, zemáky Ti prídem na revanš okopcuvat a na južnú Moravu to máme len cez kopec…

Barbara Barros

hudobníčka, Slniečko

Všetko najlepšie, Peter! Ako sme sa spoznali, vie najlepšie iba Punto. Pamätám si, že keď som sa presťahovala do Piešťan, o Slniečku hovoril každý a môj manžel ma dokonca vzal aj na koncert, večne známy zimný koncert na námestí! Skontaktovali sme sa a dali si skúšku s Puntom a Miškom v jednej miestnosti jazykovej školy Skypers. Prehrali sme niektoré z najikonickejších piesní Slniečka, zapasovalo to a ja som sa do týchto šialených chlapov jednoducho zamilovala!

Zdieľanie pódia s Puntom je vždy úžasne energické a jeho fanúšikovia ho neuveriteľne fantasticky podporujú! Peter tu pre mňa bol vždy ako priateľ a vždy pripravený vyskočiť na javisko. Dúfam, že sa v blízkej budúcnosti na pódiu stretneme.

Thank you Peter and happy birthday!

Marián Mišík

hudobník, Slniečko

Dostal som zadanie napísať Ti blahoželanie a zľakol som sa, lebo nikdy som nič také nepísal. A ešte to má byť aj v novinách. Vtipné príhody a zábavné historky neviem rozprávať, a tak som hľadal inšpiráciu a našiel ju u Tomáša Janovica, ktorý sa pýta – a toto bude citát, vážení: „Lebo čo je vlastne celé slávne umenie? Možno nič viac, ale ani nič menej ako talent vysloviť pravé slovo na pravom mieste a v pravý čas. Tak aby slovo malo zmysel aj zmysly, slovom, aby malo svoj ľudský rozmer.“

A uvedomil som si, že je to presné. Takto som vnímal Tvoje texty. Preto som rád k nim písal hudbu. A prostredníctvom týchto textov a ľudskosti v nich si mi bol blízky celých tých dvadsať rokov, čo spolu hráme v kapele. Bolo to fajn a blahoželám.

Skypers rodina

kolektív jazykovej školy Skypers

Peter založil a vedie úspešnú jazykovú školu Skypers, kde vytvoril rodinné prostredie s férovým prístupom. Priťahuje zaujímavých ľudí a tým utvára kolektív kvalitných lektorov nielen z okolia, ale aj z rôznych kútov celého sveta. Svojou multižánrovosťou nás inšpiruje k tvorivosti. Vytvára okolo seba podhubie pre dobré nápady, kamarátstvo a optimizmus. Keď sa nás niekto spýta, kde robíme, môžeme s hrdosťou povedať, že „u Punta“.

Milý náš vedúcko, prajeme Ti pevné zdravie s optimálnou saturáciou krvi kyslíkom a pevnými kolenami. Nech sa Ti darí a prináša Ti radosť všetko, na čo siahneš.

Tvoja Skypers rodina

Iveta „Mucha“ Ondrášiková

priateľka, Piešťanka

Milý PeTko (tvrdo, jak sa patrí)! Prišla som k Tebe asi tak ako väčšina Piešťancov. Bol si pre nás nedosiahnuteľná hviezda, ten z tej parádnej kapely, ten z pódia. Čas ukázal, že máme spoločných priateľov, a ja som prišla na to, že si úplne normálny (no, normálny…), jednoducho náš.

S obľubou spomínam na Country Lodenicu, na ktorej ste po prvý raz hrali na hlavnom pódiu v hlavnom čase. Okolo nás ležali samí trampovia a folkáči… náročné publikum. Jeden sa pýta druhého: „Kto ide teraz? Neviem, nejaké Slniečko. Hmm, tak nič.“ Ľahli a prikryli si tváre klobúkmi. Po prvej pesničke len nadvihli klobúky, pri druhej zdvihli hlavy, pri tretej si sadli, pri ďalšej sa začali knísať do rytmu a netrvalo dlho a už aj tancovali. Cítila som nefalšovanú hrdosť, aj keď sa ma to vôbec netýkalo, nič som pre to neurobila, bola som hrdá… Na vás, na Slniečko, na Teba.

Tento istý pocit mám vždy na chate Kosodrevina pod Chopkom, kde sa stretnú ľudia zo široka-ďaleka a nie každý vie, do čoho s vami ide. Veľmi rada používam Tvoju vetu: „Každý poriadny Piešťanec má dva bicykle. Jeden do roboty a druhý do kostola.“

PeTko, nech Ti to aj naďalej dobre píše, hrá, vyučuje, bicykluje, behá, pláva. Želám Ti kakavo, ktoré už budeš mať nafurt a budeš s ním šťastný. A k tomu číslu? Keď takto vyzerajú šesťdesiatnici…, tak už sa staroby nebojím :).

Braňo Jobus

hudobník a spisovateľ

Našemu Petovi želám šecko najlepšé g narodzeninám! Áno. Os Vrbové, Krakovany, Trebatice, Piešťany je a aj bola v našich životoch dôležitá.

V Piešťanoch som zažil prenádhernú pubertu (ešte mi neskončila) aj vďaka Petrovi Remišovi, ktorý mi napríklad písal maturitné slohové zadania na prečerpávačke v Orvišti. Už vtedy bol vynikajúci slohár, a keďže som o pár rôčikov mladší, tak dokonca sa niekoľkokrát stalo (mal som asi 14 a 15 rokov, keď som hrával v Slniečku), že ma bol pýtať od mamy, keď sme so Slniečkom išli niekam na chatu, kde to skončilo vždy podľa úplne iných predstáv, ako mali naše maminky :). Alebo oslava Peťových 25 v Kazačku. Uf, ale to letí.

Celý život sme vedľa seba, celý život sme si blízki priatelia a krásne sa kedykoľvek doplníme a podporíme. Nádhera.

Všetko dobré PETOVI aj do ďalších rokov užívania si života na tomto prenádhernom svete. Aj vďaka Peťovi prenádhernom :).

Tibor Zelenay

riaditeľ Blue Note Jazz Club

Petra alias Punta som spoznal niekedy v roku 2005. Kde inde ako v krčme na ostrove v Chorvátsku, kde sme sa s kamarátmi doplavili a on sa tam vyskytoval v tej dobe s „momentálnou“ kamarátkou. Veľa si z toho večera nepamätám, len viem, že nás všetkých ráno boleli hlavy a dobre sme sa zabávali. Ako čas plynul, mali sme sa možnosť stretávať a spoznávať hlavne pri muzike v mojom hudobnom klube, kde je častým hosťom so Slniečkom, ale aj pri rôznych debatách o všetkom možnom aj nemožnom.

Punto je chlap s poetickou dušou chlapca, z ktorého cítiť človečinu. Ako sa hovorí, „aj do tanca, aj na očúvanie“. Som rád, že sme sa stali priateľmi a prajem mu ešte veľa kreatívnych nápadov a hlavne veľa zdravia. Na zdravie, PUNTO!

Miroslav Ledecký

starosta obce Drahovce

Vinš Puntovi:

Punto, vinšujem Ti k Tvojej okrúhlici všetko dobré. Dobré zdravie, dobrú stravu, dobrých priateľov, dobré vínko, dobré chalupárčenie, dobrý biznis, dobrý spev a hlavne dobrú stolicu (tá je dôležitá, spomeň si na náš trek vo Venezuele). Som hrdý, že som Tvojím kamarátom a závidím Ti neutíchajúcu chuť na všetko vo veku, ktorý máš. Na zdravie.

Peter Hochel

hudobný pedagóg, publicista a dramaturg

Ja som vlastne nechcel ani nič napísať, lebo „Jaslo“ to už pradávno definoval tak, že lepšie sa povedať nedá ani po všetkých tých šialene „zbehnutých“ rokoch… Ale povedať napokon čosi musím, lebo inak mi ozajže „bok vyvalí“… 🙂

Liverpool, napriek všetkej svojej temnej a smutnej histórii, je dnes krásne, nádherné, elegantne upravené „prístavné mesto“. Dá sa tam vidieť naozaj všeličo (vrátane povestného – žiaľ, dnes už „fejkového“ – Cavern Clubu).

Pre mňa – ako „tak trochu muzikanta“ (nakoľko hudbe sa učíme po celý život) – sú však osobne dominantou Liverpoolu dve miesta: tunajšia monumentálna katedrála s neskutočne veľkým, kvalitným organom a zvukom. A potom súsošie Beatles v tunajšom prístave.

Naše Piešťany taký prístav ani katedrálu nemajú. Ale Beatles majú. Volá sa Slniečko. A namiesto Lennona a McCartneyho sú tu Peťo Remiš a Miško Urban. Ikony.

A to ich (neviem, či pôvodné, prechodné, no pravdepodobne asi momentálne súsošie) by som umiestnil niekde okolo barlolámača alebo pána Wintera.

Piešťany totiž ako mesto európskej, dokonca svetovej povesti existujú približne sto rokov, z čoho ich mimoriadnou súčasťou a mimoriadne pozitívnym „imidžom“ (resp. dôvodom, prečo tu „naďalej žiť a zostať“) sú už značné percento uvedeného času títo dvaja „šialenci“ s celou svojou skvelou kapelou. No a napriek svojmu zámeru, že nenapíšem nič, napíšem ešte niečo. Pomerne osobné a tak trošku muzikologické.

Bolo leto ´88 a mne tiahlo na dvanásť. Bol som na prázdninách u babky v Kostoľanoch a robil som si vtedy (sám pre seba) klavírny výťah Mozartovho Únosu zo Serailu. Kamarát z ulice oproti naraz doniesol takú kazetku. Strašne šumivý záznam z koncertu akejsi piešťanskej kapely. Začalo to Ludevítom Štúrom, pokračovalo to tuším Šecci kamsi chodzá, Trnavský jarmek, Strýko Džony, Na Paríž, Terka Kelnerka, AIDS, atď, atď.

Neviem, kedy sa mi od úžasu podarilo zavrieť hubu, ale keď som sa opäť vrátil do školy na základnú, a všetci spolužiaci sa pýtali – resp. provokovali (nakoľko to bol celkom slušný dôvod dostať práve po tej hube, prípadne byť ohodený skysnutou „mliečnou stravou“), či som za depeš alebo za metal, Elán alebo Team, Tublatanku alebo Metalindu, a čo vlastne najradšej počúvam, povedal som, že som síce pár víkendov doma „zametal“, ale inak za Mozarta a za Slniečko.

Tie roky sú už dávno, dosť dávno preč. Azda každý vie (prípadne si uvedomuje), že z hľadiska postoja, hudobno-estetickej rozhľadenosti, vzdelania či celkovej napočúvanosti sú dnes všetky tieto otázky blbé, trápne, smiešne. A zo všetkého dobrého berie všetko.

No vtedajší názor som stále nezmenil. Mozart a Slniečko (druhí v poradí sú rozhodne Beethoven a Nohavica!). A ďakujem vám, Peter, Michal, aj všetkým (páni, dáma/dámy) ostatným, že som sa tohto názoru stále nemusel zrieknuť. Wolfi to už má bezpečne za sebou, ale vy mnohé pred sebou, verím, ešte stále máte…  Tak teda srdečne, s pozdravom – a blahoželajúc…

Viera Dusíková

redaktorka Piešťanského týždňa

Peťo, užívaj si to tu na plné pecky! Ahoj, som šťastná, že píšem tieto riadky. Že Ty máš šesťdesiat a ja len o chlp menej. Že Ty si sa tých šiestich krížikov dožil. Opäť si sa tak stal mojím vzorom.

Najradšej by som písala o tom, ako si mi do piešťanskej Kanady nosil listy od kamošky Mirky Žbirky z Bystrice. Oprel si sa o múrik, usmial sa a debatoval o koncerte v Kantíne, o Krakovanoch, Tvojej aj mojej mame. Ešte radšej by som písala o tom, ako som sa s Tebou vítala po staškovských rokoch v Piešťanskom týždni. O povinných šéfredaktorských tridsiatich riadkoch v Courieri 12, čo si si doniesol z Nového času, kde si ako novinár pôsobil.

Viem, aké ženy i dievčatá sa Ti páčili, aj to, ktorá z nich Ti liezla na nervy. Držal si si kurz roztomilého a naoko nedotklivého Puňťa zo Slniečka. Opak bol ale pravdou.

Obstál si aj ako neodolateľne šarmantný spoločník k menučku, čo sa nehanebne špára vidličkou v tanieri kolegyne, aby sa presvedčil, či si náhodou nevybrala o niečo lepší chod ako Ty.

Sníval si o kopaniciach a ja tiež. V dobrom Ti závidím tú Tvoju chalupu, čo sa mi občas mihne na Facebooku. Predstihol si ma. Dokázal si svoje sny realizovať. A nebol si iba milým poštárom, rešpektovaným šéfredaktorom a najčítanejším blogerom, ale aj jedným zo zakladajúcich členov týždenníka. A neskôr šéfom jazykovky. Si pre mňa nespútaným jedincom, s ktorým sa človek nikdy nenudí. Už ako chlapec si vedel, že ak potokom od Trikoty tečie modrá či červená farba, je dobré vyjsť zo zafarbenej vody, aby si sa so svojimi rovesníkmi z Krakován pri prázdninovom žbrndaní nezababral.

Peťo, prajem Ti, aby si ostal čistým a sviežim, ako ten bájny potok z detstva. A aj keď vody Holešky už nie sú také dramatické, v mojej mysli, a verím, že aj v Tvojej, sú rovnako príťažlivo krásne. Osviežujú. Ako Ty a váš Puňťo, čo miloval rybacé hlavy. Užívaj si to v zdraví a radosti. Ale hlavne – na plné pecky!

Kata Sedlak

fotografka

Výťah zastavil na osmičke a pri dverách zazvonil poštár. Peter Remiš. To sú moje prvé spomienky. Keďže moja mama bola veľká fanúšička skupiny Slniečko, mnohokrát sme si vypočuli z magnetofónovej kazety nový song. Peter Remiš je pre mňa neodmysliteľnou súčasťou života v Piešťanoch. Pre mňa človek s veľkým Č.

Všetko najlepšie k Tvojmu jubileu, drahý Punto. Keby som mohla, aj bustu Ti osadím na mestskom úrade.

Marián Jaslovský

džezmen, saxofonista, hudobný teoretik a publicista

Punto nie je žádna rybacá hlava (že vraj predhovor). Pesničkové texty sú pesničkové texty. 70 percent ich slúži na to, aby spevák nemusel spievať „lalala“ – to je totiž blbé. Ten zvyšok chce niečo povedať. Hovorí to v tesnej, dnes by sme povedali tímovej spolupráci s hudbou. Keď sa konkubinát rozpojí, zostanú slová. Tie slová môžu byť aj dobré aj pekné. Dievčatá si ich píšu do zápisníčkov, kritici ich citujú, oddeľujúc verše šikmými čiarami. Ale tie slová sú zväčša bez hudby, pokiaľ si ju nepredstavujeme vo vlastných hlavách, akési nehotové.

Presne si pamätám, kde som sa po prvýkrát stretol s poéziou Petra „Punta“ Remiša. V osemdesiatom deviatom roku vyšla platňa Rocklet ’88, kde kadejaké kapely nahrali svoje songy. Končilo sa to pesničkou Ludevít Štúr skupiny Slniečko. Spozornel som preveľmi. Nielenže to bolo veľmi dobre zahrané, ale ten text, hoci v nárečí a vo folkovo-swingovo-akordeónovom sounde (čo ho akosi predurčuje na istú „policu“), bol absolútne brilantný. Ludevít Štúr sa stal našou hymnou vtedajšieho leta, púšťali sme ho dokola na početných žúroch. Popri Stingovi, Milesovi Davisovi a Patovi Methenym.

Potom som bol na koncerte v PKO a Slniečko ma priam uchvátilo. Čakal som folkovú kapelu a tu počujem bigbít, tu čosi ako tomwaitsovský drsňácky džez, tu skvostne šľapajúci džezík. Štýlové, inteligentné… Len textom som celkom dobre nerozumel, ako to už chodí na tuzemských koncertoch. Po vystúpení sme sa stretli vo foyeri. Zistil som, že s Mišom Urbanom sa poznám: džemovali sme priamo na pódiu na festivale v Bojniciach, kde hral s jazzrockovou skupinou Recomando, a potom som s nimi dokonca odohral nejaký koncert v Trnave. A keďže známosť bola už nadviazaná, urobil som to, čo nikdy predtým ani potom: ponúkol som sa do kapely.

Medzitým som robil propagáciu Slniečku v mojom vtedajšom pôsobisku – Slovkoncerte. Punto mi poslal texty. Tie kolovali z kancelárie do kancelárie a ľudia sa bavili ako blázni. Len tak, bez muziky.

Teraz som na tenkom ľade, pretože človek, ktorý sa zaoberá literatúrou, by o nich vedel napísať lepšie ako ja. Takže aspoň takto, ako to cítim – bola to dokonalá rovnováha medzi srandou, insitnosťou, originálnou sofistikovanosťou, stredoškolskou bujarosťou a celkom serióznou premýšľavosťou.

Punto používa neošúchané rýmy, pri všetkej tej nárečovej a ľudovej zábavovosti je to nesmierne kultivovaný humor. Ale nielen humor. Text Na Paríž ma dorazil. Tu už prestávala akákoľvek sranda. Z tých veršov sa na vás nahrnulo väčšie totalitné dusno ako z celej poličky knižiek indexových spisovateľov, ktoré začali húfne vychádzať po revolúcii. „Z okna mám výhlad jako na Paríž, gdo je tu cudzí ani neuhánne. že miesto Eifellovky v noci svieci veža atómovej elektrárne…“ To je predsa atmosféra ako poleno.

Slniečko hralo v niekoľkých režimoch a štátoch. Tie texty však boli stále aktuálne, nanajvýš stačilo vymeniť nejaké slovo. Tie pesničky ukazujú, akí sme. „Jakí sme neny a jakí by sme strašne sceli byt“. A čo je najhoršie – akí nikdy nebudeme. A to už vôbec nie je sranda.

Málokto vie prču podať s takými tieňmi nostalgie, ostňami zdrvujúcich postrehov, ostria sarkazmu a pritom ustrážiť, aby sa zachovala ľudskosť a (v podstate) láskavosť. Málokto vie hovoriť o smrti s takým humorom. A málokto sa vie na to všetko vykašľať a len tak si zablbnúť.

V osemdesiatom deviatom som sa stal členom Slniečka. Rýchlo som pochopil, aká je to kapela vo svojej najvnútornejšej podstate. Rocková. Všetky skúšky, vystúpenia a šnúry sa končili záťahmi, na aké sa nezabúda. Každé stretnutie bolo dôvodom na divokú oslavu. A žiaden imidž, dôsledná autentickosť.

Pri filmovačke Pesničkárov slovenských sme dôsledne dbali, aby vo fľaškách v zábere bol skutočný alkohol, nie voda. „Žijeme divokejšie ako Guns N’ Roses, len o tom menej hovoríme,“ vraveli sme si. Nebudem spomínať detaily, ale je to materiál na biografiu. Už len taký koncert v ženskej väznici (celkom určite prvý a asi jediný na Slovensku) bol veľmi, veľmi pikantný… alebo vystúpenie na festivale na Východnej, kde sme to tam po dva večery prevalcovali bigbítom narýchlo bez skúšky zmastenou „Knockin’ On Heaven’s Door…“ Alebo… Dosť.

Bola to kedysi celkom známa kapela. Ale čím lepšie sme hrali, tým bola menej známa. Inšpirovali sme (pravdepodobne) skupiny, ktoré sú oveľa známejšie. Niečo podobné robia Buty, bratia Jobusovci, Horkýže slíže, Heľenine oči, Chiki liki tu-a. Začínali sme s Pražským výběrom, Bez ladu a skladu či Lojzom, a tí sú neuveriteľne slávni.

Smola? Kdeže. Každé stretnutie, hoci sporadické, je dôvodom na oslavu. Menej divokú, samozrejme. Sme predsa len o niečo starší… Je fajn stretnúť sa s Puntom, prespať u nich v Krakovanoch, degustovať zopár archívnych slivovíc (tento ušľachtilý nápoj ma naučil piť práve on), porozprávať sa o babách. O pesničkách, ktoré vďaka svojej lenivosti, pôžitkárstvu a minimálnej disciplíne asi nikdy nedokončí.

Punto je môj priateľ. Patrí medzi tých ľudí, kvôli ktorým človeka prechádzajú myšlienky na emigráciu. Slniečko, resp. Punto a rybacé hlavy je kapela, ktorá človeku bráni úplne zostarnúť a načisto zblbnúť.

(Text pochádza z roku 1997, upravený v roku 2021.)

Foto: archív skupiny Slniečko a gratulantov