V. Krupa: Piešťanské múzeum nepatrí medzi najväčšie, no zbierky v ňom sú unikátne

V rozhovore pre Piešťanský týždeň riaditeľ porozprával, čo všetko je súčasťou práce v múzeu, aké unikátne zbierky sa v ňom nachádzajú a o čo sa od začiatku nástupu do funkcie spolu s kolegami usiloval. Dozviete sa, s akými predmetmi bola pochovaná žena z doby kamennej, ale aj to, ktoré nálezy sú finančne najnáročnejšie pri reštaurovaní. Vladimír Krupa tiež prezradil, čo má spoločné Piešťanský týždeň s odbornou knižnicou múzea.

Spomínate si na svoje štúdium a profesijné začiatky?

Študoval som na Univerzite Komenského v Bratislave jednoodborové štúdium archeológie, kde boli aj prednášky z dejín umenia či spoločná výučba s budúcimi etnografmi. Už v rámci školy sme chodili na archeologické výskumy, ktoré viedli pedagógovia ako profesor Bohuslav Novotný. Počas školy som sa ako brigádnik zúčastnil aj iných výskumov, a to v lokalitách hrad Devín, Bratislava-Dúbravka na Ville Rustica, kde bolo zistené osídlenie z doby rímskej a slovanského obdobia, či Staré Město na Morave pri Uherskom Hradišti, kde som počas školy, ale aj po skončení pracoval v Moravskom múzeu v Brne.

Od 1. júla 1989 som začal pracovať v Balneologickom múzeu v Piešťanoch, a to vďaka kontaktu s doktorom Róbertom Bačom, ktorý tu bol v tom čase archeológ a v múzeu bolo voľné miesto historika. Nastúpil som na toto miesto a mal som na starosti zbierkové fondy Histórie a novšej histórie (nie celkom presne označenej ako Socializmus).

Prečo ste si vybrali archeológiu?

Odmalička ma zaujímala história, literatúra, takže z toho dôvodu archeológia. Zaujímala ma prevažne história stredoveku, veľkomoravského obdobie, no tiež praveké, stredoveké umenie. Boli to rôzne témy, ktoré sa dotýkali histórie.

Na akých výskumoch ste sa zúčastnili?

Najväčší časovo aj rozsahom bol výskum stredovekého cintorína a gotického kostola v polohe Starý kláštor. Okrem toho sme robili výskumy pravekých lokalít v katastri obce Chtelnica. Tu som veľa spolupracoval s bývalým kolegom, ktorý je teraz na dôchodku, s Mariánom Klčom. Zameriaval sa na históriu regiónu a môžem povedať, že som sa od neho veľa naučil. Aj vďaka nemu a jeho detailnému poznaniu archeologických lokalít v regióne som získal hlbšie vedomosti o tejto oblasti a vytvoril som si mnohé kontakty, pretože nie som odtiaľto.

Veľmi veľa archeologických výskumov sme robili v katastrálnom území Krakovian a bývalej obce Stráže. Vo Vrbovom spomeniem výskumy na nádvorí Beňovského kúrie pred jej rekonštrukciou, na hlavnej ulici počas výstavby v 90. rokoch minulého storočia. Vo Vrbovom som robil výskum sídliska z neskorej doby bronzovej v miestach, kde sa stavala radová výstavba rodinných domov neďaleko futbalového štadióna.

Taktiež sme robili výskumy v katastroch obcí Banka, Moravany nad Váhom, Kočín, Lančár. A mnohé rozsahom menšie výskumy, ktoré boli vyvolané stavbami väčších objektov alebo rodinných domov. Tie sme robili napríklad v Borovciach, Drahovciach, Ostrove, Veľkom Orvišti a v mnohých ďalších obciach regiónu. Zúčastňovali sa na nich kolegovia z múzea – Vít Pavlík, Andrej Bolerázsky, Tomáš Mlynský a na ich dokumentácii sa podieľala fotografka múzea Eva Drobná.

Spomínate si na niektorý z výskumov, ktorý bol výnimočný napríklad nálezom?

Z Trebatíc to boli nálezy sídliskových objektov z neskorej doby bronzovej a z doby železnej, na území obce Krakovany nálezy od mladšieho obdobia staršej doby kamennej až po stredovek. Veľmi zaujímavé boli nálezy z katastra Chtelnice z polôh s pravekým osídlením z mladšej doby kamennej. Výskumy sme robili aj v súvislosti s budovaním inžinierskych sietí priamo v intraviláne obce. Nálezy z Pekelnej ulice dokumentujú hrnčiarsku výrobu, ktorá sa sústreďovala v minulosti v stredoveku a v novoveku – v 18., 19. storočí práve v tejto časti obce. V priestoroch parku chtelnického kaštieľa, kde nálezy datujeme do konca 15. či 16. storočia, sú teda staršie ako dnešný kaštieľ, sme odokryli aj pozostatky stavieb staršieho panského sídla. Nachádzala sa tam široká škála nálezov – od drobných kovových predmetov, mincí až po keramiku, kachlice z kachľových pecí, rôznu úžitkovú keramiku, habánsku fajansu a hrnčiarske výrobky.

Zaujímavý bol napríklad aj hrob zo záveru mladšej doby kamennej, ktorý sme skúmali na území obce Krakovany. Bol to hrob ženy, ktorá bola v druhom stave a zrejme pre zdravotné komplikácie zomrela. V hrobe sa nachádzali zaujímavé prílohy:  nádobka, medená ozdoba krku a medená špirálka – ozdoba účesu. Bol tam aj kamenný nôž.

Takisto zaujímavé boli výsledky výskumov na pešej zóne v Piešťanoch. Našli sme tam drobné nálezy úžitkových predmetov, skla a keramiky z 19. storočia, ale bol tam objavený aj kanalizačný systém z týchto čias, ktorý bol v minulosti čiastočne zničený pri stavebných zásahoch. Pri rekonštrukcii Napoleonských kúpeľov boli objavené zaujímavé nálezy drobných keramických predmetov, ktoré sa využívali pri liečení kúpeľných pacientov. Napríklad keramické banky, ktoré datujeme do 18. storočia.

Ako pokračuje proces, keď niečo nájdete? Kde bude nález umiestnený?

Archeologické nálezy sú majetkom štátu a v súčasnosti Pamiatkový úrad v Bratislave rozhoduje, kde skončia, no podľa zákona by mali byť umiestnené v regionálne príslušnej inštitúcii, múzeu. Po dohode s pamiatkovým úradom sme sa snažili zaradiť do zbierok nášho múzea nálezy z tohto regiónu, a to jednak z našich výskumov, ale aj z výskumov iných inštitúcií. Napríklad sme získali artefakty z výskumu, ktorý robil svojho času Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied vo Veselom alebo novoveké nálezy z územia mesta Piešťany

z oblasti dnešného trhoviska. Postupovali sme však aj naopak – mali sme deponované nálezy z Podolia, čo je okres Nové Mesto nad Váhom, preto sme ich tam posunuli. Snažili sme sa postupovať kolegiálne. Naše múzeum má tiež širšiu špecializáciu na dejiny kúpeľov a kúpeľníctva na Slovensku, ale z archeologického hľadiska sa zameriava na okres Piešťany.

Ako vyzeralo piešťanské múzeum v čase, keď ste doň prišli?

Keď som sem v roku 1989 prišiel, malo veľké priestorové problémy, nemalo skoro žiadne depozitárne priestory. Vďaka úsiliu riaditeľa Ladislava Hrnčírika dosiahlo múzeum dohodu s Mestom Piešťany, ktoré mu poskytlo na užívanie budovu Vily dr. Lisku. Problém bol, že objekt nebol v dobrom stave, takže bolo potrebné ho opravovať. Múzeum však nikdy nemalo k dispozícii veľké finančné prostriedky, takže sa opravovalo čiastkovo – jeden rok niečo, druhý rok čosi ďalšie. Takisto bol problém so stavom zbierok. Jednak ich bolo oveľa menej, ale mnohé ani neboli zaevidované a spracované tak, ako by mali byť. Ale, pravdaže, nevnímam to len ako chyby pracovníkov, ktorí tu boli. Bolo to dané tým, aká dôležitosť bola všeobecne venovaná zbierkovým predmetom v minulosti, nedostatočné a nie vhodné depozitárne priestory a ďalšie okolnosti, ktoré sťažovali prácu s nimi.

Mladším ľuďom sa to asi nezdá, no problém bol so získaním kontaktov či s výmenou informácií. V tomto dal obrovské možnosti internet. Ľahšie získame kontakty na inštitúcie, internet otvoril obrovské možnosti spolupráce, komunikácie, výmeny informácií a štúdia materiálu, pracovania so zbierkami.

Keď som sa v roku 1993 stal riaditeľom múzea, snažil som sa, aby sa zlepšil stav zbierok. Dávali sme postupne reštaurovať celé súbory zbierkových predmetov. Postupovali sme od najvzácnejších a najpoškodenejších po predmety, ktoré neboli až také poškodené alebo hodnotné. Treba povedať, že reštaurovanie a ošetrovanie je rôzne finančné náročné. Veľmi náročné je dať zreštaurovať textílie, predmety z papiera, umelecké zbierky, ako sú plastiky, drevené sakrálne plastiky, obrazy, podmaľby na skle. Menej náročné a jednoduchšie je reštaurovanie keramických nálezov z obdobia praveku.

• 

Čo považujete vy za najhodnotnejšie, čo by mali všetci vidieť?

Veľmi zaujímavý je súbor zbierkových predmetov, ktoré sa viažu k osobe generála Milana Rastislava Štefánika. Sú priamo z jeho majetku, z jeho pozostalosti. Ďalej je to napríklad nádherný súbor troch secesných obrazov od budapeštianskeho maliara Árpáda Bascha – príchod do kúpeľov, liečba a uzdravenie. Veľmi hodnotné sú lekárske nástroje doktora Františka Ernesta Scherera, zakladateľa Vojenského kúpeľného ústavu. Z numizmatiky je najhodnotnejší finančne, ale aj historicky, poklad mincí z obce Šterusy. Obsahuje vyše 5230 drobných strieborných mincí, čo znamená, že je to vôbec jeden z najväčších pokladov na Slovensku.

Z archeologickej zbierky je to súbor nálezov z Krakovian-Stráží, ale máme tu aj veľmi zaujímavú zbierku nálezov z doby rímskej z Carnunta, ktorú vytvoril a osobne daroval múzeu v 30. rokoch Imrich Winter. Z etnografie sú to veľmi pekné súbory podmalieb na skle, fajansy, majoliky, ľudových odevov a textílií. Zaujímavá je zbierka z fondov básnika Ivana Kraska, ktorá sa viaže k jeho životu v Piešťanoch. Z prírodovedných zbierok máme unikátny herbár profesora Karola Domina a veľmi zaujímavé paleontologické nálezy, medzi ktoré patria aj pozostatky veľkých pravekých zvierat. V knižnici múzea sú zaujímavé historické knižné tlače zo 17., 18. a 19. storočia.

Čo sa ešte ľudia môžu dočítať v knižnici múzea?

Zaujímavosťou je, že sa tam nachádzajú aj všetky Piešťanské týždne, a to od prvého čísla. Sme dlhoročnými odberateľmi Piešťanského týždňa, lebo si myslíme, že je to tiež veľká informačná databáza. V tomto periodiku je zachytených množstvo udalostí, ľudských osudov, ale aj  článkov o dianí v meste či regióne, o prírode, kultúre, umení, histórii, archeológii.

V čom spočíva práca zamestnancov múzea?

V múzeu je nás aj so mnou jedenásť. Múzeum má na starosti Pamätnú Izbu Ivana Krasku, hlavnú expozíciu v Kúpeľnej dvorane a expozície vo Vile dr. Lisku. Pracovníčka Alexandra Murínová v pamätnej izbe pôsobí ako lektorka, stará sa o expozíciu, vykonáva pravidelnú starostlivosť o predmety. V hlavnej expozícii sa nachádza ďalšia pracovníčka, ktorá okrem toho, že predáva vstupenky, suveníry a publikácie, robí aj komentované prehliadky expozície, spravuje Facebook múzea. Robíme tiež prednášky napríklad pre školy, pričom mávajú rôzne zameranie.

Ďalší pracovníci Eva Drobná, Martin Kostelník a Tomáš Mlynský (fotografka, balneohistorik a prírodovedec a dokumentátor), ktorí majú pracovisko v objekte Vily dr. Lisku, sa venujú odbornej práci so zverenými zbierkovými fondmi a tiež sa striedajú, pričom každý týždeň niektorý z nich aj sprevádza návštevníkov pri prehliadke expozície. V hlavnej budove je to ekonómka Viera Oršinová a hospodárka, asistentka riaditeľa a správkyňa registratúry múzea Jarmila Hluchová, ktorá sa tiež zúčastňuje na odbornej práci múzea. Historik Andrej Bolerázsky má na starosti rozsiahle zbierkové tvorby histórie, kolegyňa Vladimíra Pribišová je etnologička a stará sa i o odbornú knižnicu múzea. Technický pracovník a šofér Ľubor Príbiš zabezpečuje aj mnohé veci týkajúce sa bežnej údržby.

Možno sa to pri pohľade zvonku ani nezdá, ale pribúda nám pomerne veľa zbierkových predmetov, približne 500 a viac ročne, a s tým je veľa práce. Všetky predmety sa spracúvajú digitálne, takže pracovníci okrem prvotnej evidencie, ktorá sa robí v papierovej podobe, robia aj elektronické spracovanie každého zbierkového predmetu na samostatnú evidenčnú kartu, kde sú jeho charakteristiky a popisy, často dosť rozsiahle. Pri digitálnej obrazovej dokumentácii predmetov každý pracovník musí byť v kontakte s fotografkou, starať sa o svoj zbierkový fond, najmä o predmety, ktoré sú v depozitároch, vyberať ich na reštaurovanie, k tomu pripravovať podklady a dokumentáciu.

• 

Ako sa vám s kolegami pracuje?

Vždy som sa snažil, aby bolo múzeum dobre udržiavané, aby sa veci nezhoršovali, dobre to tu fungovalo a aby pracovníci mali podľa možnosti čo najlepšie podmienky na svoju prácu. Samozrejme, posúdiť to musia oni. Určite som urobil aj chyby, určite mnohé veci nie sú ideálne, no snažím sa využiť potenciál ľudí, ktorí sú tu. Vážim si, že sú ochotní a majú záujem o prácu, majú vedomosti a dobre sa s nimi spolupracuje. Po odbornej stránke sú kvalitní a šikovní.

Určité veci si dokonca robíme svojpomocne. Pokiaľ sme reinštalovali expozície, niečo urobil grafik, niečo firma. Samotnú inštaláciu, scenár, rozvrhnutie robíme sami. Často niečo montujeme. Napríklad tento rok sme získali v rámci grantu z Fondu na podporu umenia financie na vybudovanie nových depozitárov. Takže v časti priestorov, ktoré nám poskytli kúpele, robíme depozitáre. Staviame si regály, sami sme vynášali trezor na numizmatickú zbierku, upratovali sme, ošetrovali sme drevené podlahy a podobne. Počas zatvorenia z dôvodu koronavírusu sme okrem iného rekonštruovali dva depozitáre a veľkú časť priestorov sme si svojpomocne maľovali z dôvodu šetrenia financií.

Aký pamätný moment sa vám s uplynulými 30 rokmi spája?

Pekných a pamätných momentov bolo veľa. Keď sme reinštalovali expozície, vydali zaujímavé knihy, získali či zreštaurovali nádherné zbierky, usporiadali zaujímavé výstavy. Jeden z najlepších aj najhorších momentov bol, keď sa nám podarilo získať zlatý prsteň z Krakovian-Stráží. Trvalo mi asi dva a pol roka, kým som prsteň do múzea získal. Mali ho súkromní majitelia a chceli zaň veľmi veľkú sumu. Zháňali sme peniaze, debatovali o cene a napokon sme dospeli k dohode. Dostali sme grant, dokonca aj Cenu pamiatok a múzeí v kategórii akvizícia. A napokon nám napriek zabezpečeniu prsteň koncom roka 2016 ulúpili zločinci, ktorí do múzea prišli ako návštevníci.

Akú máte víziu do ďalšieho roka?

Chceli by sme vydať ďalšie publikácie. Jednu napísal piešťanský zberateľ Kornel Duffek a je o zaujímavej téme – o infanteristoch. Takisto chceme vydať knižku Archeologická topografia Trnavskej pahorkatiny a Dolnovážskej nivy. Napísal ju mladý absolvent archeológie Miroslav Sedlák.

Chceli by sme si tiež dobudovať depozitárne priestory a vytvoriť prednáškovú miestnosť spojenú s menšou expozíciou výberu artefaktov zo zbierky kútnych plachiet K. Duffeka. Budúci rok by sme chceli robiť aj väčšiu výstavu tohto súboru kútnych plachiet, vydať k tomu katalóg a pravdepodobne urobiť aj menšie sympózium v spolupráci s ústavom etnológie SAV.

Pripravujeme program výstav na budúci rok. Pokiaľ budeme môcť normálne fungovať, nebude obmedzená návštevnosť opatreniami, ktoré sú momentálne nevyhnutné, viac sa chceme sústrediť na zvyšovanie návštevnosti. Takisto v spolupráci s kúpeľmi sme robili zaujímavý projekt – vychádzky, prednášky pre kúpeľných hostí. Aj v tom chceme pokračovať.

A v budúcnosti?

Máme predstavy, čo by sme chceli robiť, čo sa týka rozširovania zbierkových fondov. Musíme klásť väčší dôraz na propagáciu aktivít a činnosti múzea. Chceme reinštalovať expozíciu dejín piešťanských kúpeľov, ktorá je súčasťou hlavnej expozície, a publikovať výskum Kostol sv. Gála v obci Krakovany z roku 2010. Kolegovia majú rozpracované vedecko-výskumné úlohy, čo sa týkajú etnológie, histórie, histórie kúpeľníctva. Takisto by sme chceli viac spolupracovať s Rezortom Piešťany, chceme doň vstúpiť. Z nášho hľadiska je to ale finančná otázka, teda zaplatiť členské a zmysluplne členstvo využiť.

Vraveli ste, že robievate aj prednášky pre školy. Majú žiaci v súčasnosti záujem o históriu?

Našou nevýhodou sú priestorové možnosti, pretože neumožňujú robiť niektoré aktivity. Pre školy sme robili prednášky, ale aj komentované prehliadky expozícií, prednášky spojené s premietaním filmov. Skúsenosť je však individuálna. Chodia sem deti s rodičmi, ktoré to zaujíma, alebo aj celé triedy. Ale prídu i takí, ktorých história až tak nezaujíma. Skôr si ale myslím, že v školách chýba zaujímavé podanie histórie vo vzťahu k regiónu.

V múzeu sme robili aj vzdelávacie aktivity, interaktívny projekt Život pri rieke (autor A. Bolerázsky), čo bol súbor pracovných listov vzťahujúcich sa k histórii a k rieke Váh. Deti tam môžu odpovedať na rôzne otázky podľa typov pracovných listov, na ktoré žiaci zo Základnej umeleckej školy v Piešťanoch vytvorili ilustrácie. O projekt je záujem. O niektoré témy dokonca taký, že sme museli robiť dotlač. Je prepojený aj s expozíciou a vystavenými predmetmi.

Je štúdium archeológie alebo histórie z vášho pohľadu perspektívne? Nájdu mladí ľudia v týchto odboroch uplatnenie?

V dnešnej dobe je v slovenských múzeách generácia archeológov, historikov, ale aj pracovníkov v iných oblastiach, ktorí sú mladí a sú veľkým prínosom. Vychádza tiež množstvo kníh, ktoré vytvorili mladí pracovníci múzeí z rôznych oblastí, sú kurátormi rôznych zbierkových fondov. Všeobecne tieto publikácie nedostať v bežných kníhkupectvách, dajú sa kúpiť cez internet alebo priamo v múzeu. Mnohé veci sú zverejnené v elektronickej podobe.

Uplatnenie je iné vo väčších inštitúciách ako v menších regionálnych múzeách. V tých menších často pracovníkom z pracovného času uberajú rôzne iné povinnosti, ktoré musia robiť, aby múzeá fungovali. Hendikepom je tiež finančná stránka, lebo ak si títo mladí ľudia chcú vyriešiť napríklad bytovú otázku, vidím to ako problém. Finančná situácia nie je priaznivá, platové podmienky sú zväčša nie dobré a to môže byť pre mnohých demotivujúce. Mnohí, ktorí tieto odbory vyštudujú, odchádzajú alebo nepracujú v odbore.

Vraveli ste, že nie ste z Piešťan. Ako sa vám tu žije, pracuje?

Žije sa mi tu dobre. Piešťany mám rád a mám srdečný vzťah aj k celému regiónu, pretože otec pochádza z Nového Mesta nad Váhom. Mám rád mesto, prírodu, rieku Váh. Vyhovuje mi, že sa tu dá chodiť celý rok na bicykli. Mám rád aj ľudí odtiaľto a vážim si, že mnohí majú v sebe lokálpatriotizmus. Vidíme to, keď vydáme publikácie, ktoré sa týkajú Piešťan. Je o ne záujem a vždy som milo prekvapený. Tiež sme robili podujatia o histórii mesta, napríklad v Starom kláštore, a bol som milo prekvapený, že prišlo veľmi veľa ľudí.

Čo by ste na záver popriali čitateľom do nového roka?

Chcem v prvom rade poďakovať Piešťanskému týždňu za propagáciu múzea, jeho podujatí a publikácií. Chcel by som všetkým popriať, aby sa zlepšila zdravotná situácia, aby sme mohli všetci začať normálne fungovať a aj múzeum mohlo ľudí bez obmedzenia pozývať na podujatia. Bol by som rád, aby sa zasa v Piešťanoch rozbehol cestovný ruch, návštevnosť kúpeľov a mesta, aby sme mohli aktivity robiť nielen my, ale aj iné inštitúcie a podnikateľské subjekty bez nejakých obmedzení. Aby ľudia lepšie zvládali každodenný život. Všetkým prajem najmä veľa zdravia.