Keď ste si ma upiekli…
Vonku prší, naša pivnica nasáva spodnú vodu. Pije ako dúha. Ponorné čerpadlo pracuje na plné obrátky. Zavýjanie počuť až na ulicu. Zatváram bránu, lapajúc dych strhávam rúško, srdce vyskakuje, okuliare sa rosia. Šmátram po kľučke a rýchlym prískokom vhupnem zablatená do chodby. Som tam skôr než náš pes. Naštvala som ho. Aj ja som. Voda si v pivnici nažíva, čerpadlo beží a ja ako-tak prežívam.
Viera Dusíková (Autor: red)
Nič ma v tieto daždivé dni nebaví. Z televízie i z Facebooku na mňa skáče covid a protestanti, ktorí hádžu dlaždice, svetlice, vyhukujú vulgarizmy a spievajú hymnu po spŕške útokov z vodných diel.
Ak by si vzali kľúče, štrngali a spievali hymnu, to by bola iná sila! Kto by šiel proti štrnganiu s obrneným transportérom? Vidím nielen čiernych mladíkov, ale aj starenky, mladé ženy, mužov i starčekov. Nasratých ľudí. Vidím deti ako rukojemníkov. Absolvovali rýchlokurz civilnej obrany. Pri pozorovaní tých dychberúcich reálií sa mi vybavili vizionárske slová z novembra 1989: „Neštrngajte, uvidíte, čo si vyštrngáte!“ Vyštrngali sme si život zabalený do pozlátka. Odbalíš zlatý bonbónik a nič! Utrieš si prázdne ústa.
Na Facebooku si niektorí muži pracujúci v nepretržitých prevádzkach píšu v kolónke zamestnanie: „Otrok.“ Nemajú príležitosť zoznámiť sa s láskou. Stále robia. A keď nerobia, spia, hrajú hry, sledujú seriály a do nemoty všetci píšu správy. Nevidím nikoho vášnivo sa bozkávať na ulici.
Mladé ženy to majú obdobne. Ak chcú byť nezávislé, prenajímajú si byty a tretinu ich výplat zhltne čierna diera. Tie šikovnejšie si peniaze pozháňajú inak. Ale aj tu je trh momentálne mentálne retardovaný. Ani hypotéku si nemôžu vziať, lebo šéf im prizná na papieri minimum, zvyšok do dlane. Takto to tu beží.
Rodičia svojim deťom štartovné dať nemôžu, lebo ho nemajú. Cez deň sa usmievajú a večer na nich doľahne ťažoba. Mnohí sa vadia. Iní sú ticho. Vzdali to. Príroda, ktorú znova vďaka covidu objavili, ich cez víkend vylieči. Alkohol tiež.
Strach o život, nedôvera, nenávisť, obavy z budúcnosti – toto všetko sa mieša v jednom veľkom kotle. Všetci sa v tej smole varíme. Každý inak. Jeden na hniličku, druhý natvrdo, tretí ostáva surový. Byť surovým je dobré aj zlé zároveň. Nezmenený, nepoddajný, nebojácny, nič neriskujúci, nemajúci – taký človek sa v kotle neuvarí. Ani nič nezíska. A to, čo má, mu môže byť vzaté. O tom je covid.
Lepšie je ostať uvareným na hniličku. Takto možno prežijeme. S hlavou zakliesnenou hlboko medzi pokrčené ramená živoríme ďalej. Mám však oprávnené obavy, čo bude s nami ďalej. Koľko rozvodov, rozchodov, bankrotov a chráňboh – samovrážd sa tu vyskytne.
